Hoci má zhudobnená báseň zrejme viac ako štyridsať rokov, neustále provokuje. Aj starí a skúsení, niektorí s pomocou kardiostimulátorov a bajpasov, si ju občas pospevujú. Veriaci životu ju nosia vo svojich spomienkach. Mnohí síce padli, ale väčšine sa podarilo vstať a ísť...Občas kolenačky, ale predsa prekonávali prekážky osobného aj verejného charakteru. Dúfali, že raz stretnú viacerých s túžbou po plnosti života. Niekedy strácali nádej, ale nestrácali vieru, že sa raz slušní stretnú na rovnakej ceste.
Mohli sa aj nestretnúť.
A usmievaví dvojtvárni klamári? Prídu sa niekedy ospravedlniť? Ospravedlnenie nie je síce zázračná voda, čo ich premení, ale v bahne, do ktorého nás voviedli, možno aj poteší. Sme skromní. A tí, ktorí sa k sebe s najlepším úmyslom dostali, si často, hoci pre nepochopenie zmyslu, poubližovali. Každý mal svoju pravdu.
Prešlo mnoho a ešte raz mnoho rokov. Rovesníci autorov a interpretov piesne Prázdny rám, často v duchu dúfali a hľadali tie slová:
"Zostal nám iba prázdny rám,
obraz už niekto predal
k oblohe stúpa tichý žiaľ
a vôňa našich jedál",
a bolo im nanič zo seba, že po ceste životom postrácali odvahu. Pravdaže, občas snívali, že jedného dňa sa človek tretej generácie usmeje a povie: "Som tu a som tu pre vás..." Istý mládenec sa pokúsil otvoriť trezory podlých tajomstiev a našiel pravdu. Nechápal, že žijú zákernejší, prepletení s najvyššími, ako bol ochotný pripustiť. Popravili ho. Aj s jeho milovanou dievčinou.
Ale otvoril novú kapitolu myslenia živých, ktorých tu zanechal.
"Na kríž lásky pribitý
po stý raz z mŕtvych vstávam
pre zázrak slov a snov..."
