Prepočuje klopanie a vzápätí hľadí do tváre usmiateho muža stredného veku. Ten si odpúšťa trápny predklon prosebníka, na aký si za roky šéfovania navykol.
-Andy, ty si ten odvolaný kapitán? Ešte, že som ťa stihol. Pôjdeme, - prikazuje.
Prečo mu tyká? Prečo ho oslovuje krstným menom?
Nezmyselne prikývne a trochu sa mu uľaví. - Na psychiatriu?-
S neovládateľným strachom si v duchu nahovára, že sa musí uvoľniť a potom nasať do pľúc aspoň trochu vzduchu. Začína kutrať po vreckách a čosi zhľadúva.
-Ešte stále berieš to nezmyselné svinstvo? To nebudeš potrebovať. Daj to sem,- nariaďuje a on poslušne, takmer s rozkošou, hádže tabletky na upokojenie do mäkkých chĺpkov koberca z kožúškov mongolských ovečiek.
Pretože sa príšerne bojí, chce sa zakvačiť do predlaktia hosťovej ruky, a už vonkoncom nič nechápe: rukáv je prázdny!
-Kde je ruka? Kde je ruka? - Hystericky ziape.
-Nebuď labuť, Andy,- na pánovej tvári niet zľutovania. -Predsa nenechám na tebe odtlačky.
Cíti, že mu na čelo vyrážajú horúce kvapky potu. Cíti, že mu stekajú aj po chrbte, štípu ho dokonca v podkolení. Pokúša sa utešiť myšlienkou, že záchvat súvisí s dlho odmietanou diagnózou poruchy osobnosti, plus dnešné odvolanie...Možno sa všetko obráti na dobré a všetko sa vráti do zabehaných koľají.
Na bielej stene tikajú hodiny, ale ich ručičky sa krútia inak ako zvyčajne. Zjavujú sa mu akési záblesky historiek, ale aj tie idú pospiatky tak rýchlo, že ich ani nestíha registrovať. Asi by sa mal vyspovedať. Nevie si však spomenúť, čo presne tie slová znamenajú.
-Cirkevníci sa pre istotu zamkli,- informuje bezruký. -Sme tu len my dvaja. Vlastne si tu len ty.
-A ty? Si človek alebo, preboha, svedomie?
-Mal by si s tým konečne vyrovnať,- povie bezruký. -Neplaš sa. Takých kapitánov už bolo.
Možno to dostaneš podmienečne.
