Vysokopostavený komunista vtedy smel. Musel. Bola to jeho boľševická povinnosť.
Môže byť teda aj fašista slušný?
Možno áno, pokiaľ svoje presvedčenie skrýva iba vo vlastnom vedomí a inému neubližuje. Na súkromné úvahy má každý jedinec osobné právo. Inak zrejme nie.
Povedzme si pravdu, pre mnohých nie sú slušní ani tí, čo sa bez súhlasu verejnosti postarali začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia o rozdelenie Československa.
Žijeme v 21.storočí a už nás je pomenej, čo nemôžu zabudnúť na komunistickú a ministerskú účasť Miroslava Válka v Carltone v čase zákerného polievania, zatýkania a rozháňania modliacich sa ľudí na Hviezdoslavovom námestí počas Sviečkovej demonštrácie v marci 1988.
Napriek tomu vždy, keď si na básnika Válka spomeniem, padne na mňa smútok.
Tragická postava, nešťastný poeta, čo napísal aj Slovo, osobne venované komunistickej strane.
Musel to urobiť? Nemusel. Ale bol by stratil časť podielu na moci.
Tak to vtedy bolo. Byť poplatný režimu alebo spoločenské zničenie osobnosti alebo samovražda.
(Majakovský, Jesenin, Cvetajevová, Gumiľov, Rusov (žiaľ) nepočítane). Nechajme teda jeho dobre platené vtieravé Slovo zabudnuté v hlavách študentov šesťdesiatych a normalizačných rokov.
Jeho ostatné básne? Nádhera. Smútok. Bolesť muža, utýraného samým sebou.
Nešťastný básnik Miroslav Válek je dávno mŕtvy, koniec podliezaniu sa politikovi, netreba.
