No, nič. Ale menej "ma" na blogoch nečítalo.
Sme svoji, vieme svoje, chápem to. Veď pomaly, ale iste zabúdame, že si tu daktorá sviňa objednala smrť Jána Kuciaka, a popri nej, len aby si vraha nikto nepamätal, ten zabil aj mladú Martinu, nádejnú archeologičku.
Keď som po smrtí pána Mekyho Žbirku napísala blog o jeho bratovi Jasonovi, ktorý zomrel z vlastného rozhodnutia po ruskom prepade Československa, nie nepodobnom Putinovmu voči Ukrajine, prečítalo ho vyše 70 tisíc zvedavých ľudí. Chápem ľudskú zvedavosť, deje sa to po celom svete. No a? Homo sapiens je raz taký.
Čo tým chcem povedať?
Včera som skúsila naše najznámejšie kníhkupectvá, veď po dlhom čase karantén, rúšok, trojitých očkovaní a otrasnej ľudskej (vzájomnej slovenskej) nenávisti, sa mi žiadalo do osobného vlastníctva pojať aspoň jednu z troch vydaných kníh básnika Kubicu. Hoci "Báseň ako báseň" či "Báseň bez všetkého" či posmrtne vydaný "Hromboid". Isto k tomu prispela nečakaná vrúcnosť a ochota pomáhať našim ukrajinským priateľom, slovanským bratom. Chcela som čítať slová pocitovo blízkeho pána, ktorý v roku 2012 dobrovoľne ukončil svoj život vo vinohrade nad svojím poštárskym rajónom v Rači.
Milé mladé dievčatá z predajní rôznorodých kníh sa iba čudovali.
Kubica? Ten je vypredaný. Toho v Bratislave nekúpite. Ale skúste po súkromnej linke, čo ak antikvariáty..? V malých mestách...možno.
