Onedlho uplynie 25 rokov odvtedy, keď naposledy moderoval v celom bývalom Československu mimoriadne obľúbenú rozhlasovú mládežnícku reláciu Vysielanie Na modrej vlne.
Vznikla v roku 1961 a "spoluhráčmi" dnes 86 ročného Viktora Oravca boli Ľubomír Moncoľ a Ernest Weidler. Dobre zohraná trojica okamžite zaujala vojnou a zmenami, čo nastali najmä po roku 1948, otupených a sklamaných poslucháčov. Rozhlasové vysielanie bývalo fádne, nudné a nátlakové. V éteri sa ozývali len správy, tendenčné komentáre a povolená hudba, v ktorej stranícki špecialisti prísne sledovali, či náhodou nezaznie nejaký predchodca rokenrolu či country.
Ako dokázal introvertný, uvážlivý a vzdelaný rozhlasák s upokojujúcim hlasom prebrať vtedy mladých ľudí?
Ako im v neľahkých časoch pod prísnou kontrolou rôzne navrstvených straníckych kontrol priniesol v už neskorších časoch, v spolupráci so zvukovým majstrom a hudobným redaktorom, tri povolené zahraničné hity?
Viktor Oravec v rozhovore pred pár rokmi povedal, že najväčšmi ho ako novinára zaujímal človek. Nahrával v uliciach, v horách, na salašoch, v továrňach, v kluboch. Vo vysielaní upozorňoval na existenciu dobra, slušnosti, poctivosti a spravodlivosti a mladý poslucháč to, samozrejme, vycítil.
Po zásadnej zmene, ktorá v Československu po roku 1989 nastala, mal radosť z uvoľnenia, ale jeho očakávania z práce novinárov a moderátorov zostali do veľkej miery nenaplnené.
"Domnievam sa, že dnes niektorým ľuďom, ktorí pracujú v médiách, chýba mravný imperatív, väčšia miera vzdelania. skúseností, objektívnosti. Nielen v spravodajských programoch. Šokuje ma brutalita, násilie, vyrabovaná kultúra. Odklon od skutočných hodnôt života. Kladiem si otázku, akým prínosom sú napríklad zábavné relácie, plné nevkusných vulgarizmov a lascívnosti. Nie som puritán, len sa obávam zajtrajška. Do náručia akej stupidity sa slepo rútime? Raz som si o tom prečítal výstižné varovanie: veľa sexu a vtipu vôkol neho vždy nastúpia tam, kde už mŕtva spoločnosť nemá chuť vybŕdnuť zo slepej uličky, v ktorej sa ocitla".
