Prvý raz som v tejto veci navštívila odborníka po druhom "oslobodení" v roku 1968. Prvýkrát som počula rozprávku o pravdepodobne ťažkom detstve, a nemohla som oponovať. Vlastne to bola pravda. Holocaust. Bombardovanie, evakuácia a napokon návrat do rodnej Banskej Bystrice a onedlho onen víťazný pád vo februári 1948 a všetky s tým súvisiace hrôzy. Začala som veriť, že to čo žijem, nemôže byť pravda. Vnímala som všetky tie svinstvá a neironizujte, že som bola decko. Naučila som sa alebo mi bolo dané rozoznať klamárov od slušných Banskobystričanov. Do tvárí pánov Korčoka a Pellegriniho som vidieť nemohla, sama by som v mojom veku mohla byť dnes ich matkou.
Skrátka oni vtedy ešte neboli. A nie je zásluha ani jedného z nás troch, že sme sa všetci traja narodili v tom nádhernom meste, v ktorom bol najvyšším komunistickým pánom v päťdesiatych rokoch istý Alexander Dubček.
P.S. Nevyroním naraz všetky slzy, takže zasa zajtra. elenaantalova
