A predsa by mohol prísť splín z osamelosti. No pri sledovaní reklamy akejsi sporiteľne o príťažlivosti ešte stále zvodnej postaršej, výborne oblečenej krásavice, neprichádzal do úvahy. Teda v tej nafilmovanej reklame.
Pocítila som optimistické zachvenie, ojojoj, ani po osemdesiatke nič nie stratené a bola to taká ponáška na spokojnosť ako keď sme mali všetci nútene uveriť filmu Moskva slzám neverí. A Žofia, ktorú, ak si pamätáte, už nik neoslovoval krstným menom, sa zavesila do mladej dievčiny, vytešila sa s mládežníkmi, o ktorých bola presvedčená, že s onou sporiteľňou po covide vytvoria nový, krásny svet. Z toho sa tak rozkokošila, že pristúpila k takmer kilometrovému, obloženému kvázi švédskemu stolu uprostred lúky a podávala si ruky s neznámymi ľuďmi, jeden by im priam zalichotil oslovením "súdruhovia".
A odrazu bum! Americkí imperialisti a ich prisluhovači vyvolali nepokoj v láskavom srdci Vladimíra Vladimíroviča a on svojou láskavou rukou začal zachraňovať svet ničením všetkého živého.
A čo naša krásna Žofia?
Zostala sedieť v secesnom kresle a použila clivé slová pod zábery, ktoré mali zobrazovať ju samotnú ako dievčatko počas druhej svetovej... Schovávala sa pod rozbitým starým stolom tak, ako dnes ukrajinské dievčatká, tie, ktoré ešte ruské mierové zbrane nezabili.
