A popri Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom mi okamžite zišla na um mimoriadna ženská osobnosť, od úmrtia ktorej uplynie čoskoro 65 rokov. Božena Slančíková. Timrava.
Boli v kontakte, Vajanský ako redaktor martinských novín od nej pýtal príspevky. Spisovateľka Božena aj takto na neho spomína: "Vajanský! Keď chcel príspevok do novín, bola som dobrá. Vraj v turíčnom čísle zídu sa najlepšie sily Slovenska. A keď sme sa stretli, ani si ma nevšimol. Najradšej by som sa bola schúlila do klbka, ako v mojich skrýšach. Držia si ma pred sebou, pred múdrymi, pred Prahou, že, aha, spisovateľka z Novohradu. Kde to je? Na Slovensku predsa."
Božena Slančíková si do "tajného" zošita v roku 1894 zapísala aj text na melódiu ľudovej pesničky o tom, čo najväčšmi skrývala.
Ak budeš kartovať, nebudem sa hnevať, poľovať, víno piť môžeš, pre mňa, ešte ti nalievať budem.
Ty budeš pán môj, moje srdce vlastnosť tvoja, pre teba som i zomrieť hotová,
a tak prídi, prídi, ó, nech ťa uvidí oko moje čím skôr, dnes, zajtra už, prídi, prídi,
staň sa môj pán, môj muž.
Vzápätí si však kladie otázku: "Kto by si trúfol ženiť sa s motorom na príkre slovíčka"?
A že sa toho v spoločnosti dodnes až tak veľa nezmenilo, vyberám z hry Podobizeň dialóg spisovateľky so svojím alter ego:
- Druhé pištia od šťastia. A ja nie?
-Keď je kľúčom krása...Nezvykla si si?
-Dokedy vydrží? Boh pamätá aj na nepekných.
-Na nebesiach možno. Tu panuje krása a peniaz. Zvykni si!
-Nezvyknem si, Nikdy!
A o neschopnosti komunikovať sa sarkasticky vyjadruje "Môžem ešte o vyšívaní, omáčkach, o suchote, zlej úrode, opadaných slivkách, o Zuze, čo sa nedávno prespala a že s kým, dá sa aj o tom, či sa už tamtým otelila krava a u tamtých či sa ešte gazda k smrti neupil a či mu tetka a ako dovrávala a čo on na to a tak a tak...Stojíš pred kostolom a ľudia: kostol. Ideš k studni, vravia: studňa. A ak prší, povedia: prší!
