na koniec mesiaca február.
Po včerajšom koncerte oslávenca pána Lasicu, na ktorého osemdesiatku nezabudlo nijaké slušné médium, nenájdeme príhodnejšie slová, ako sú tie, ktorými sa s kamarátmi super muzikantmi z televíznej obrazovky s divákmi rozlúčil, a ktorá by sa pokojne mohla volať aj Predvolebná.
Bolo nás jedenásť, už nás je len desať, všetci ľudia vravia, že nás budú vešať.
Lenže ten desiaty tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich.
No a ten deviaty tiež bol neúprosný, a tak sme u teraz zostali len ôsmi.
Sľúbil nám ten ôsmy, že nás nepodvedie, ale ako vidno, ostalo nás sedem.
A vtom aj ten siedmy vydal sa na cesty, ostali sme teda teraz iba šiesti.
Nuž a ten náš šiesty pustil tiež do gatí a už sme tu iba kamaráti piati.
Tuším má ten piaty dáky čudný výraz, nenazdali sme sa a už sme len štyria.
Ale aj ten štvrtý netúži do raja, nenápadne zdúchol a sme iba traja.
Zrazu vraví tretí, čože nás už spája, tak sme tu zostali len kamarát a ja.
Len kamarát a ja...
Už nás idú vešať, darmo kričím rata! A tak som v tom nechal toho kamaráta.
Bolo nás jedenásť, už nás je len desať,
pôjdeme sa pozrieť, keď ho budú vešať.
Z vynikajúceho televízneho záznamu koncertu Bolo nás jedenásť 3.2.2020 na Dvojke RTVS
