V začiatkoch to boli povolené správy, ktoré interpretovali nezaujaté, dobre oblečené súdružky s pozoruhodnými vlasovými kreáciami nad mierne rozochvenými tvárami. Nijaké nábožensky ladené ozdôbky zapínacieho charakteru (brošne), alebo visiace retiazky sme nevídali. Ale ani ruské hviezdičky nepatrili do súkromnej výzdoby.
Taká bola doba.
Všetky hlásateľky mali za sebou konkurzy a dobré vzdelanie, niektoré z nich boli vyštudované herečky (aj prvá na obrazovke pani Hilda Michalíková).
A prichádzala zmena za zmenou. Riaditeľ za riaditeľom, vyhadzovanie už nepotrebných, a čím dlhšia bola vláda toho ktorého, tým rýchlejšie bolo jeho vykopnutie
Ako sa menili stranícki predstavitelia, tak sa menili aj riaditelia STV. Ako by to vyzeralo, ak sa zmenil riaditeľ, aby sa neprispôsobili najvýznamejší umelci. Napríklad Ladislav Mňačko.
V roku 1965 odovzdal rukopis, kniha Ako chutí moc prvý raz vyšla vyšla v roku 1968. A potom bola 20 rokov zakázaná.
A upravené dámy a páni čítali, recitovali, horeli, no ako inak, za Slovensko. ale hneď ako prišiel príkaz, že Slovensko pomenej a takého Mňačka ani nespomenúť, museli sa poslušne ohnúť.
A potom nám z televíznych obrazoviek z obľúbenej recitačnej bodky zaznel zvučný, hlbokým smútkom preplnený hlas veršov Jána Kostru: Z jasného neba temný úder hromu, Štvrtého marca, Moskva, TASS. Nešťastie, súdruhovia, stihlo nás...Nešťastie vpadlo do našeho domu...Umiera Stalin.
Taká je aj naša tridsaťdva ročná samostatná Slovenská republika
aj s tvrdou rukou chlapa, čo nám našťastie dokázal tvrdou päsťou a vášnivou pravdou o súčasnosti, že silou všetkých sŕdc bez ohľadu, či si ľudák, partizán, mafián, zlodej alebo vrah, zazvonia Slovenskom vybrané slová: DÁMY A PÁNI, DISKUTUJTE SMELO, OTVORENE, BEZ OHĽADU NA FUNKCIE, LEN DO NÁS, DO NÁS, PRETO NÁM TREBA TELEVÍZIA OČISTENÁ OD VNÚTORNÉHO NEPRIATEĽA, SOROSOVÝCH ZLOSYNOV!
