Prežívame dni, o akých by sme pred týždňom ani náhodou neuvažovali, predovšetkým zdravý človek nemôže uvažovať o niečom podobnom. Čitateľky a čitatelia obrázkových časopisov mohli síce na titulke jedného z nich vidieť pani Marcelu Laiferovú a cez ňu nanesený čierny pruh s textom "Čaká nás niečo strašné", ale vieme, čo si dovolia "zlí" novinári. Pani Laiferová je však celý svoj život odborníčka na budúcnosť. Vedia to všetci zo sveta takzvaných celebrít.
Skutočná celebrita Russell si bol vedomý, že jeho "zdelenie" sprostredkované známym médiom bude spochybňované, a pokúsil sa pochybnosti ľudí vyvrátiť.
"Možno nebudete veriť, že som to ja, Bertrand Arthur William Russell, kto sa vám prihovára, a je pravda, že najskôr neexistuje nijaký vyvrátiteľný dôkaz, ktorý by som mohol touto cestou predložiť. Ten,kto ma počuje, môže v slovných obratoch zachytiť ozveny môjho hlasu a zachytiť aj ráz môjho hlasu. Tí, ktorí počuť nechcú, sa nesporne s kopou fígľov pokusia znevážiť moje retrospektívne rečičky".
"Keď som vo svojom smrteľnom tele naposledy vydýchol, objavil som sa v akejsi nadstavbe bytia, ktorá, ak to môžem posúdiť, nemala v hmotnej dimenzii nijakú obdobu...Proste som tam stál, stále ja a moje pozorovacie schopnosti boli veľmi zostrené.Naraz som mal pocit, že pozemský život je neskutočný, ako by sa nikdy nestal. Napokon som si uvedomil, že hmota je celkom iste iluzórna, hoci reálne existuje.
Hmotný svet už pre mňa nebol viac ako bublanie a penenie, hemženie nepokojného mora neurčitej hustoty a objemu. Ako som si len mohol myslieť, že práve to bola realita, konečné slovo stvoritela? Stav, v ktorom ľudia žijú, akokoľvek dočasný, pre nich utvára určitú utekajúcu realitu, ktorá však, len čo pominie, už nijakou realitou nie je".
Asi som vás nepotešila, ale úryvky z knihy Nesmrteľná duša-Veda a kontinuita vedomia mimo mozog autorov Lászloa a Peaka aspoň utlmia trápenie zo sledovania rozhlasového a televízneho vysielania, z ktorých dostanete prinajmenšom depresiu.
