Správy obsahovali reakcie našich občanov, redaktorov a politických predstaviteľov voči agresii "našich spojencov".
Môj priateľ a kolega, skvelý majster zvuku Vlado Marko a ďalší sústreďujeme správy a magnetofónové záznamy na komerčných cievkach, ktoré vozíme na Ahoj. Mesto husto hliadkujú ruskí vojaci my využívame priestor pod dvojsedadlami našich motocyklov ako úkryt pre náš´kontraband´´. Aj som si to párkrát overil pri prezeraní obsahu mojich vreciek a tašky s neškodným obsahom. Vždy dvaja členovia hliadky si odovzdávali preukaz občana doteraz suverénneho štátu medzi sebou, a mohol som pokračovať. Medzitým Vlado strihal v kúpeľni reportážne záznamy, ktoré šli do vysielania už v uhladenej forme, i keď nie vždy technicky kvalitné, ale vzácna bola ich aktuálnosť. Obsah bol stále silne emočný a odsudzujúci zradcov. Stanica Vltava, vysielajúca v ilegálnom pásme dlhých vĺn (údajne z územia NDR) zaručene ´pravdivé´ správy komentujúce situáciu u nás, nehanebne lživo, s akou neskrývanou radosťou sú občania ČSSR vďační za nezištnú pomoc proti kontrarevolúcii. Správy boli v ´zahraničnej češtine´, zafarbené neodškriepiteľným ruským prízvukom. V tom čase sa totiž nenašiel ani jeden náš hlásateľ, ktorý by okupantom poslúžil!
Čo nás prebralo do reality? Sympatická redaktorka, pani doktorka Zora Dagmar Kločková dojednala pre našu stanicu Mesto na Dunaji príhovor prvého tajomníka slovenskej KS Gustáva Husáka k situácii. Pretože zasadanie súdruhov sa pretiahlo nad čas sľúbeného stretnutia a pani doktorka musela odísť, požiadala kolegu, aby komentár zaznamenal. Výsledok bol neočakávaný, ale nedá sa povedať, že príliš prekvapujúci. Dovtedy príhovory všetkých významných osobností boli vedené v zmysle apelovania ma našich občanov o zachovanie pokoja a rozvahy, ako aj vyslovenia vďaky, že aj náš slovenský rozhlas plnil takú významnú úlohu. Prvý tajomník Husák po požiadaní to v krátkosti odbil slovami "Vaše vysielanie je považované za štvavé, nemám k tomu čo povedať". Bolo asi dva či tri dni po intervenciii, a my sme vedeli, že nemôžeme všetko pripisovať ´´pozývaciemu listu´´. Scenár bol pripravený vopred.
Naďalej sa veľa záujemcov hlásilo s príhovormi k spoluobčanom. Technické možnosti boli ale značne obmedzené, pretože sme stále vysielali z Ahoja. Žiaľ, už dochádzalo, napriek úsiliu našich legálne zvolených predstaviteľov, k situácii, v ktorej nám nikto zvonka nemohol pomôcť.Naopak, už s vedomím toho, že postupne dochádzalo k zmene v politickej orientácii tých, ktorí boli vedení Husákom, aj tí, ktorí boli zvyknutí otáčať sa ako vietor fúka, narúšajú jednotu vo vedení legálneho vysielania. Semeno normalizácie je zasadené, humusu na jeho vzklíčenie je dostatok. je zrejmé, že legálne vysielanie Čs. rozhlasu staníc Mesto na Dunaji a Mesto obilia z improvizovaných, utajených priestorov, dlho nevydrží.
Sťahujeme sa z Ahoja do priestorov Bratislavského konzervatória na Kostolnú ulicu. To je už na konci augusta. Réžia je dobre zariadená, a, hoci je v centre Bratislavy, je vcelku nenápadne situovaná a k dispozícii máme zabezpečené aj únikové východy. Prvým umeleckým programom v našom vysielaní je Sládkovičov Detvan. Hlasy našich moderátorov sa dajú skôr nazvať labuťou piesňou ako hlasom burcujúcim za slobodu. Asi o dva dni vysielanie legálneho slovenského rozhlasu končí. S nechuťou a s pocitom krivdy, na príkaz staronových súdruhov, to chlapci balia a postupne sa vraciame do svojich, po neželaných nájomníkoch nevyvetraných, rozhlasových pracovísk.
