Keby reprezentanti Slovenska v čomkoľvek tušili, ako intenzívne ich rodáci sledujú a podporujú, a ako veľmi ich trápi, ak neuspejú, pravdepodobne by zaspávali horšie, ako zle. Najmä ak ide o hokej alebo futbal.
Ublížili nám? Lebo prehrali. Naši hokejisti, pravdaže. A budeme teraz, vzápätí, napádať my (fanúšikovia) ich? Budeme vyčítať trénerovi a spol. Kopeckého na tribúne? Tisíce "potúžených trénerov", ktorí možno nedržali v živote v rukách hokejku, bude pri pive "odborne" napádať hráčov, že si po dvojgólovom náskoku nechali zápas "ukradnúť" akýmisi Nórmi? Budeme nevyberavými výrazmi urážať Gáborika, že sa asi neusiloval hrať tak, ako za "vodou"? Bude nám lepšie, uľaví sa nám? Hoci vieme, že všetky mužstvá prišli vyhrať alebo aspoň postúpiť a že sa pripravili najlepšie, ako vedeli? Budeme nasledujúce dva dni hľadať chyby aj tam, kde nie sú a budeme aj sami sebe strpčovať životy a strašiť v domácnostiach členov rodiny odutými tvárami, lebo nás naši hokejisti tentoraz nepotešili a vlastne nám tým "ublížili". Lebo sme si nemohli od srdca zakričať či zahulákať, akí sú, a my s nimi, skvelí chasníci? Prečo vlastne? Veď ani nám sa vždy nedarí, aj my máme nepodarené dni. Buďme radšej súcitnejší a držme hokejistom palce do ďalších bojov. Budú ťažké.
Netrápme sa minulosťou, tú už nezmeníme, neplačme dopredu nad budúcnosťou, vyčkajme, kým sa stane prítomnosťou. A potom sa tešme, že vôbec máme v súčasnej kríze slovenského hokeja (a takmer všetkého), mužstvo, ktoré hrá s väčším nadšením, ako sme možno čakali.
