Po prvej svetovej vojne francúzsky štátnik Aristid Briand nástojčivo opakoval: "Odteraz musíme myslieť po európsky."
Tým chcel povedať, že prešli časy, keď štáty zaručovali svoju bezpečnosť a svoj rozvoj spoliehajúc sa len na svoje vlastné sily: európske národy musia sa naučiť spolupracovať, ak sa chcú udržať na výške, ak sa chcú vyhnúť všeobecnému pustošeniu.
Vlády si nevzali k srdcu upozornenia tohto predvídavého štátnika a o necelé štvrťstoročie vypukla druhá svetová vojna, omnoho strašnejšia od prvej.
Pavol VI. vo svojom pamätnom prejave, ktorý povedal v prítomnosti zástupcov celého ľudstva na zhromaždení Spojených národov v New Yorku 4.októbra 1965, sa nám prihovára:
"Hľa, nadišla hodina, ktorá si vyžaduje prestávku, chvíľu sústredenosti, premýšľania, takmer modlitby: zamyslieť sa nad naším spoločným pôvodom, našou históriou, naším spoločným osudom. Nikdy nebolo natoľko potrebné apelovať na mravné vedomie človeka ako práve teraz, v dobe, ktorá sa vyznačuje takým ľudským pokrokom. Lebo nebezpečenstvo nie je ani v pokroku ani vo vede. Skutočné nebezpečenstvo väzí v človeku, čo nakladá čoraz mocnejšími prostriedkami, ktoré sú schopné práve tak spôsobiť skazu, ako viesť k jedinečným vymoženostiam.Slovom, stavba modernej civilizácie sa musí vybudovať na duchovných základoch, lebo tie ju môžu nielen udržať, ale aj osvietiť a oživiť.
A tieto nevyhnutné zásady vyššej múdrosti, ako viete, podľa nášho presvedčenia, môžu koreniť jedine vo viere v Boha".
Zdá sa, že malé Slovensko sa nachádza v podobnej situácii, dokmásané nenávisťou v očakávaní nešťastia, a nikto nás nenúti ísť kolenačky do Rima.
Stačí sa zamyslieť.
