Dozvedala som sa všetko pekne postupne. V istých časoch insitných umelcov sa mi donieslo, že najväčšiu výhodu mali tí kojenci, ktorí sa bez plienok pocikávali v plachietke na roli, ak nejakú mali. Zvykla som si a nikdy som sa nepýtala prečo, veľmi skoro mi bolo aj tak všetko jasné. Cikanie do plachietky patrilo vyvoleným. Najmä básnikom, ale aj výtvarníkom, ak vedeli namaľovať plachietku s nahým synom slovenského ľudu, čo z nich v dobách neskorších spravil zaslúžilých a národných umelcov a plnších peňaženiek.
Plachietka bola talizman, otváral dvere kancelárií vládnucich, ale najmä umelecky sa predávajúcich, menej vzdelaných takzvaných ľudových umelcoch.
Básnici sa sa síce rodili aj v zazobaných malomeštiackych rodinách, ale ak bolo treba prezlečených za vždy čestných, ale jasnozrivých vlastencov, ktorí sa z jednoduchých rodín druhotriednych gardistov a partizánov prihlásili za robotníkov a roľníkov, pomenej z rodín pracujúcej "inteligencie". Také perfektné slovné spojenie vymyslel niektorý z bývalých pánov alebo súdruhov, ako kedy prišlo. Na očitých svedkov čohokoľvek sa dalo vymyslieť a našiť čokoľvek. Tak ako dnes.
Tak ako vždy.
Ako šiel čas, načim bolo vymyslieť takzvaných nepriateľov ľudu, ktorých bolo treba odsúdiť a pozabijať, najlepšie pomaly (kati zrejme dostali prémiu za kvalitu a dĺžku mučenia). Tak nášmu ročníku odobrali a nadránom odviezli z kláštora v Dolnej ulici mesta povstalcov sestričky učiteľky Speciózu, Karolínu a Engelbertu, aby ani ešte náhodou nestihli pomáhať budúcim na hraniciach rozstrieľaným kňazom.
Dočítania nabudúce (budúca predpríprava, čo vás mladších a mladých čaká, ak zasa komusi naletíte.
