Spomínam si na mládežnícke časy, keď polovica národa chodila vo Veľkonočnom trojdní do kostolov potajomky a druhá polovica ich sledovala a čiastočne udávala, ale hlavne chystala pre širokú rodinu hostinu, hoci ani nevedela prečo. Riaditeľ znárodnenej fabriky obhajoval "sviatky jari" a pokúšal sa poprehŕňať mozgom, čo by to vlastne malo byť, lebo sviatky jari u neho začínali a končili alkoholom a ríbezľovým vínom, čo sa naučil robiť u otca dôchodcu. Ten sa dnes nevedel rozhodnúť či je predsa len prednejší ten kostol alebo reprezentácia syna, riaditeľa fabriky. Tak sa od začiatku návštevy začal v pivnici opíjať. Cez prízemné okienko aspoň vďačne sledoval niekoľko dlhých nôh v kratučkých sukničkách, možno to boli vnučky od fabrikanta, ale pomaly, ale iste mu to začínalo byť všetko jedno.
Je to prehnané, pravdaže, ale ukážte človeka, ktorý na vlastnú päsť, skrátka vlastnou hlavou uvažuje, čo to bol za príbeh, ktorý sa na Slovensku skutočne žije až v pondelok oblievaním do nitky, šibaním po holých nohách, a ak sa ujde, aj po holom zadku už neskôr narodených, ale rovnako príťažlivých študentiek a učníc, čo chodia súťažiť do televízneho programu Bez servítky, hoci sa málokedy zadarí nespáliť koláč z pomletých keksov.
Spomínam na časy, keď bolo ťažké ísť za svetlom v bludisku hľadania dobre napísaného pracovného posudku, prisluhovaniu narýchlo vyrobeným právnikom a sudcom, s výčitkami svedomia za prenasledovaných a týraných a pod vládami, ktorým okrem seba nešlo o nič a o nikoho.
Máme samostatné Slovensko, ale komu patrí?
Naozaj sa musíme konečne vybrať na cestu za svetlom.
Sú okolo nás aj svetelní muži a ženy, iba ich nechceme vidieť.
