Pred už dávnymi rokmi nahrávala v novej budove Slovenskej televízie obľúbená kapela, ktorej venovala pozornosť najmä mladá česká a slovenská generácia. V tom čase v československých médiách odznievali v hudobných reláciách ako To je náš rytmus povolené Lýrovky a tituly svetových kapiel boli znovu zakázané. Kultúrnici z ÚV venovali mimoriadnu pozornosť najmä dramaturgii, ministerská "kultúra" im ju odkývala.
Zvýšenú pozornosť venovala špeciálne vycvičená "odborná" časť luzy ÚV KSS likvidácii zakladateľov Bratislavskej lýry, najmä Jána Siváčka, Pavla Zelenaya, (na českých odborníkov sa zamerala česká časť konsolidátorov, ktorá pod vedením prezidenta Husáka odsúdila aj Karla Gotta, lebo "zradcovia" nám chýbať nebudú). Mnohí si už nemôžu pamätať, pán Gott získal Zlatú lýru za "Rozprávkový dom" a v tom čase bol s kapelou pána Štaidla na zájazde v Nemecku.
"Odpad" ako Pilarová, Kubišová a najmä autor a spevák víťaznej skladby z roku 1969 Píseň o mé zemi Karel Černoch si dlho "nevrzli". A všetci známi súdruhovia, ktorí ich postupne odstavovali, boli "oceľoví" odborníci na všetko. K straníckym "odborníkom" sa postupne popridávali aj známi vzdelaní hudobníci, básnici a interpreti, skrátka ako to už býva v porobenej zemi.
Obľúbená kapela, ktorá vtedy nakrúcala tituly v STV niekoľko krát skladby opakovala a skúšala, až potom "šlapala" naostro. Všetci boli spokojní.
Ten, ktorý pred časom zomrel v niektorej z Amerík, rozradostnene zvolal: "Dosť bolo rozkoše, ideme na sex".
A odišli.
