Alexander Dubček bol vraj reformátor, ktorý chcel dať socializmu ľudskú tvár. Reformní komunisti chceli socializmus bez chýb plus "rozprávky" o obrode spoločnosti.
Dubček bol tvárny aparátčik, ktorý sa neorientoval v konfliktoch, neznášal ich, lebo nebol profesionálnym politikom, nakoľko politicky nevyrastal v demokratickom konkurenčnom prostredí. V konečnom dôsledku by na profesionálneho politika aj tak nikdy nedorástol. Jednoducho nemal talent, vari len to dobráctvo. Politik však nemá byť nekonečný dobrák, dobráctvo sa do politiky nehodí.
Lenže práve tvárnosť a dobráctvo Sašu (ako ho volali) sa koncom roka 1967 totalitne vládnucej KSČ hodili. Predstavitelia strany boli rozhádaní, rozdelení. A pretože Brežnev poznal "Sašu" ako spoľahlivého aparátčika, súhlasil s jeho posadením na trón. Čiže nie Dubček reformátor, ale Dubček oddaný rozhodnutiam strany. Bol symbolom, nie motorom udalostí. Mal upokojovať, plieskať po pleciach, vytvárať dojem pohody v komunistických radoch.
Udalosti roku 1968 (január až august) sa cez hlavy aparátčikov začali valiť ako búrlivý vodopád. Nie KSČ, ale ľudia mimo strany začali určovať tempo. Tzv. socializmus s ľudskou tvárou brali skôr ako heslo. Chceli slobodne cestovať, mať vyššiu životnú úroveň (ako v Rakúsku či Západnom Nemecku). Namiesto čítania článkov o "úspechoch socializmu" si chceli listovať v slobodnej tlači. Na nejaký socializmus v podstate kašľali.
A to najdôležitejšie: Ani Dubček, ani jeho kolegovia v roku 1968 nevolali po realizovaní slobodných volieb.
Nevolali, lebo vedeli, že ich dominancia by po čase skončila. Nevolali ani po zrušení tzv. vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti zakotvenej v ústave. Načo demokracia, ak stačí demokratizácia. Načo demokracia, veď je potrebná stranícka dominancia.
Ak by nebol "zasiahol" v roku 1968 Brežnev, možno by českí a slovenskí komunisti po čase sami povedali Dosť!
