Keď nielen ruskí komunisti pod vedením jedného z najväčších svetových vrahov skočili na našu vlasť, ktorá sa volala Československo, mala som desať rokov. Ten vraj človek nebol nijaký osloboditeľ.
Stalin.
"Právě jsem se vrátil z pražského hradu" odznelo z úst Klementa Gottwalda v studenej zime a jarnom klobúku. Zachránila ho od prechladnutia slovenská vždy ochotná vzdelaná obeť.
Clementis.
V tej chvíli prišiel iba o baranicu, aby jeho vrahovi neodmrzli uši a nasadil si jeho frajerský klobúk.
Budúci "štránok" z úprimnej komunistickej lásky dostal o čosi neskôr. Nielen Vlado C., aj ďalší.
Nič nové pod Marx-leninským slnkom, ešte čítať nevedeli, už trestali najmä tých, ktorí čítať vedeli.
Už učiteľ Lenin riekol: My komunisti sme ľudia zvláštneho razenia, sme vytesaní zo zvláštneho materiálu.
To teda ste. Doteraz.
Stále tí istí, jednoducho komunisti.
Ja som tiež plakala od radosti. To ste ešte nežili.
Bacha, drahá priateľka, opatrne s plačom od radosti.
