Bol júI, nedeľné popoludnie a celá rodina, ktorá by ma mohla zdvihnúť a zasiahnuť, sa práve vracala z dovolenky. Práve v tých nepredpokladaných chvíľach bez mobilného telefónu som dlho, dokonca sa mi zdalo, že veľmi dlho ležala s roztiahnutými rukami akoby na kríži.
Zakopnutie, potknutie. ani čas, čo by mal prebehnúť cez moje telo počas pádu na rovný betónový chodník som neevidovala. Prvé, čo som počula, bolo lámanie kostí v mieste bedrového kĺbu. Necítila som nič.Na mieste ľahu na sídlisku, ulici, dokonca pred bránou, ktorou musím prejsť, aby som sa dostala k výťahu a vzápätí k môjmu bytu, .nikde nikto.
Nebola som nešťastná, lebo mi dovtedy nič nedochádzalo, hoci podvedomie ma už varovalo, že lepšie už nebude, a ak, tak ktovie kedy a za akých okolností. Okolnosti sú v mojom živote vždy akési ani náhodou nepredvídané, ale ich dopady zvykli byť otrasné..Z takej stuácie som sa vždy najradšej vytratila ako neviditeľná, možno aj rozprávková bytosť bez akýchkoľvek pamäťových znakov. zaručovaných vraj mozgom.
Začali sa pomaly pohybovať okolo mňa ľudia deti, ľudia rodičia, aj ľudia (susedy) trošku zvedavé, ak sa mi to len nezdalo. .
Zacítila som v očiach vodu, to ma zaskočilo. Nikto sa neprihovoril, neoslovil ma, nezalamoval rukami. A to sa mi zdalo čudné, lebo ani na pohreboch sa mi nedarí rozplakať.
Neďaleko práve parkovalo auto, na ktorom sa otváralo to, čomu automobiloví šialenci vravia kufor.Akýsi muž z neho vyťahoval stoličku a ešte isté, v podstate zanedbateľné veci na letný výlet. Fľaša s vodou.
-Skúsili by ste sa posadiť?- podložil plátenú spodnú časť
Ani som sa nepokúsila nie, že pokúsiť sa niekedy v živote ešte sa posadiť, ale ani dostať sa do polohy, v ktorej by môj chrbát naznačil pokus o nadvihnutie pliec. Nie, že ani vstať, ale ani nohou pohnúť.
-Mohol by mi niekto pomôcť?- oslovil babičky, mamičky a akiste aj detičky. príjemne voňajúci Záchranca.
So skutočne nečakaným mimoriadnym záujmom akoby chcel sám seba presvedčiť, že ak niekto chce, môže, hoci nemôže.-
-Táto pani sa"nepostaví- zaprorokoval akýsi postarší mudrák.
-Tučná je. Ale kto je to? Leží si pred deviatkou a nevieme, kto tu leží?
Vtedy sa už Záchrancom vyprovokovaní chlapi pozohýňali a chceli ma pri možnom vstávaní podoprieť.
Aj sa tomuto malému mužskému kolektívu začalo dariť držiačky, ani čoby vytrhávali smrek na vianočný stromček postaviť ma. Vedela som, že sa nemocnici nevyhnem. Pravá noha ani nezabrala, asi mám prsty na nohe odpojené akoby chceli ujsť s časťou topánkovej špičky.
-Nie, to nejde, prepáčte. Posaďte ma, prosím. Ospravedlňujem sa.
Záchranca a spoločnosť chlapov ma horko-ťažko posadila, Záchranca otvoril fľašu s vodou a opatrne priložil k ústam.
-Zavolám sanitku, áno? To ste spadli veľmi zle, -snažil sa ospravedlňovať za čo nemohol. Odrazu som pochopila čo ma čaká.
-Prosím vás, nechoďte preč, prosím vás... -
-Nikam neodchádzam, som s vami.
To mi už dávno nikto nepovedal.
Len nech sa ma nepýta, ako sa mi "to" stalo.
Vydržte, prosím blíži sa sanitka.
