Machu Picchu (po našom Starý vrch), známe aj ako Stratené mesto Inkov, postavili v rokoch 1460 až 1470 vo výške 2430 metrov nad morom pravdepodobne ako akési náboženské centrum, v ktorom by, ukrytí pred dobyvačnými Španielmi, vzývali svojho boha Slnko. Mesto pomerne rýchlo zaniklo, lebo keď ho Hiram Birgham so sprievodom objavil (1916), rozvaliny mesta boli už husto zarastené trávou a krovinami.
V nádhernej prírode nenašiel nijaké náznaky po ľuďoch, no v ohradenom priestore vykopal 136 kostier najmä žien, ktoré veriaci obetovali svojmu bohu a špeciálne ich vyberali na slávnosti slnečných rituálov. Dôkazy nemohol doložiť písomnými dôkazmi, lebo Inkovia nepoznali písmo.
Obyvateľov vyhubilo čosi neznáme a stalo sa to rýchlo a bez zásahu ľudského nepriateľa, navyše najbližší "susedia" (Cusco) boli vzdialení do 100 kilometrov, čo bola v tom čase nepredstaviteľná vzdialenosť, lebo dopravné prostriedky nepoznali. Zrejme aj objaviteľom zišlo na um, že muselo ísť o nadľudský zásah, začiatkom devätnásteho storočia nemuseli a ani nemohli tušiť, že ľudí napadli malí, neviditeľní vrahovia. O epidémiách v tom čase mohol Birgham niečo počuť. O Stratenom meste mu vraj rozprávali starí Indiáni, ktorí verili zázračným príbehom a možno boli tiež presvedčení, že boh je Slnko.
""Doba, keď ľudstvo stálo pred epidémiami, sa zrejme nadobro skončila" napísal v roku 2015 svetoznámy spisovateľ Yuval Jonah Harari v knihe Homo Deus (alebo Stručná história zajtrajška).
Dnes sa tento profesor histórie špecializuje na svetové dejiny. Je aj autorom bestsellerov Sapiens a 21 lekcií pre 21. storočie. A účastníkom nášho už dvojročného trápenia s covidom.
A bohorovné ľudstvo sa cíti dotknuté, čo si ten vesmír voči nemu dovoľuje.
