Rusko je veľké, Slovensko malé. Netreba trikrát hádať, kto má "pravdu".
Tak sa tlačia do hláv kaleráby, tak sa "robia" dejiny.
A pritom je to celkom nedávny príbeh. Čo potom príbeh spred tisícročí?!
Je množstvo úvah aj spochybňovania príbehu istého Judáša Iškariotského, ktorý mal bozkom zradiť svojho priateľa a učiteľa. Podľa kresťanského Nového zákona je to jasná pravda a je hriech o nej pochybovať. Historik oných dní Josephus Flavius, ktorý zaznamenával všetky dôležité udalosti tých čias, buď o udaní Krista jeho učeníkom nevedel, alebo to nepovažoval za dôležité, alebo sa Ježišov príbeh neudial. Ale ak sa stal, Ježišovi sudcovia a kati predsa na uskutočnenie vraždy nevinného nepotrebovali zámienku nejakého bozku. (Bez prirovnávania: "začarovaný" prípad arcibiskup Bezák - slovenskí biskupi - Vatikán). Čo sa bozkov týka, spomínate si na bozky "fašistu" Dubčeka so "záchrancom" Brežnevom? Áno? Prečo sa dejú veci, ako sa dejú? Lebo MOC.
Pred rokmi vznikla slovenská rozhlasová hra Prípad Judáš, ktorá kopírovala známy veľkonočný príbeh. S maličkou zmenou: Judáš sa bozkom "zradiť" zdráhal, napokon v Getsemanskej záhrade Ježiša pobozkal. Na Jeho vlastnú žiadosť a po dlhej polemike, ktorá mala logiku. Bola to pravda alebo lož?
Skutočná pravda sa skrýva pod povrchom javov. Ľudský jedinec, ak ho nezasiahol zázrak, sa skladá z genetického usporiadania, ktoré si priniesol na svet po predkoch a zo získaných vedomostí a skúseností. Ak mu jeho osobnostná výbava dovolí stotožňovať sa s "pravou" pravdou, ktorej sa nehodlá vzdať, môže ho jeho nezávislosť doviesť na horiacu hranicu, na kríž, do vyhnanstva či na psychiatriu.
Po rokoch vznikla s podporou Literárneho fondu prozaická verzia spomínaného rozhlasového príbehu. Vznikala najmä z frustrácie nad vývojom udalostí po roku 1989.
Pravda je tiež len slovo.
Pod týmto názvom by mala vychádzať na pokračovanie na Blog Sme.sk/Próza.
