Mladíci a devuchy, ktorí ste ešte živí a chcete popíjať a tancovať, ale sedávate v parlamente a rozhodujete aj o nás, starých, neodkazujte nám, že staroba je krásna, lebo o nej nič neviete, a vraj by sme ju mal brať, spolu so smrťou, ako súčasť života.
Milí "objavitelia Ameriky", tiež sme si mysleli, že svet je náš, no nebol. Pokašľané životy sme žili takmer storočie. Prezident Čech (hoci vraj aj možno Slovák), ďalší Čech, Farár Slovák, ktorý platil Nemcom za vyvezených 71 tisíc spoluobčanov do pekla, Čech, vyučený za stolára v Radvani, čo tesal radšej, podľa sovietskeho vzoru, politiku miesto dreva a ešte radšej pil. A pri tom pití nechal, podľa tiež sovietskych poradcov, vešať aj priateľov a takzvaných nepriateľov ľudu, pričom mu najväčší problém "robili" veriaci a intelektuáli, lebo vedeli nielen čítať múdrych autorov v origináli, ale aj skvele písať. Ale čo je pre jedného skvelé, je pre iného podradná "hnusoba". Podľa neho, aj toho druhého, aj tretieho, ba dokonca aj štvrtého prezidenta sme boli trošku ťažkým príveskom. Boli to komunisti spoza Moravy. A tak prišli nás aj Čechov oslobodiť, ako sa medzi ľuďmi vravievalo, priatelia najväčší, skrátka Brežnevovi chlapci, ktorí ani netušili, možno okrem generálov, kde sa nachádzajú. A bol tu veľký čudák Alexander Dubček, ktorého ľud, tiež dobre zmätený, miloval a boli tu aj takí mladí, čo ich komunistický systém donútil k samovraždám a súdruha Dubčeka poslal do veľvyslaneckej funkcie. A súdruh Husák vzal na seba rolu nového satana. Málokto ho mal rád, jednak mal okuliare, čiže bol učený, jednak sa neprístojne bozkával s komunistickými vodcami z krajín, na oko "milujúcich" tých, ktorých práve bolo treba a znevažujúcich všetko zo Západu.
Prezident, ktorý prišiel, bol tiež intelektuál z veľmi bohatej "bývalej" rodiny, niekoľkokrát sedel v base, lebo bol humanistický liberál. Intelektuál. Výborný autor a vôbec, kto ho uznával, ten ho miloval. Iní, a to bola aj väčšina Slovákov, ho nenávidela, veď bol Čechúň. A sukničkár. Vraj.
A vítal po veľmi, veľmi dlhom čase Sv.Otca Jána Pavla druhého slovami: Nevím, zda vím, co je to zázrak.
Niektorí Slováci ho uznávali, ale radšej čušali. Tých, ktorí nečušali, oponenti napádali. Museli sa zasa raz zbaliť a ísť.
Potom nastúpili slovenskí tiež geroji, hurá!
O tom sa nedá písať. Zvrátené tridsaťročie bolo jedno obrovské klamstvo. A vraždy Remiáša, Martinky a Janka nedajú spávať, aj dnes vháňajú do očí slzy.
Kto si na milovanom Slovensku objednáva vraždy? A kedy nám to bude musieť povedať? Lebo svedomie nemá.
Vesmír si zrejme dlho na seba špiniť nenechá.
Nielen svet, aj my máme zatiaľ nevyliečiteľnú chorobu.
