a takmer poldruhatisícke ďalších zistia, že ju majú", napísala v doslove k novému vydaniu knihy po dvadsiatich rokoch jej autorka Kveta Škvarková. Prvý raz táto "správa z obdobia umierania" vyšla v roku 1996, pomerne krátko po smrti jej manžela.
Najmä mnohoročným rozhlasovým poslucháčom je meno Kvety Škvarkovej veľmi dobre známe. Okrem iných rozhlasových aktivít bola predovšetkým vynikajúcou a nekompromisnou investigatívnou novinárkou. Vtedy sa zapísala medzi nemálo slovenských prozaikov, ale celkom výnimočne. Dokumentom o umieraní.
V našej európskej kultúre zatvárame oči pred smrťou a ešte radšej sa vyhýbame čo i len zmienke o prežívaní kratšieho, či dlhotrvajúceho trápenia s nevyliečiteľnou chorobou pred "definitívou". Autori sa radšej venujú čitateľsky "príťažlivejšej" smrti v boji za národ, vieru alebo lásku. Taká smrť je síce patetická, ale svojím spôsobom hrdinská a krásna.
"Odvtedy, čo som knihu písala, ukončila rakovina život mnohým, mne blízkym ľuďom. Bojovali s ňou vytrvalo. hoci stále neviem dosť dobre pochopiť, čo boj s touto chorobou v podstate predstavuje, kto to tu bojuje. Pacient, či jeho blízki? A kto bojuje viac"? Pýta sa autorka, pretože jej poctivo napísaná próza vzdáva úctu aj blízkym ľuďom všetkých pacientov. S hlbokým ponorom do ich bolestí a s veľkou úctou.
Možno to vyznie kruto, ale druhé vydanie vyšlo akoby pre ďalšie generácie blízkych. Veď po prvom vydaní Škvarkovej reportáže o umieraní niektorí ešte nežili a nemohli ani poznať svojich budúcich drahých, ktorí budú musieť prejsť s rakovinou tam, odkiaľ sa nevracia. Otcovia, milenci, priatelia, spolužiaci, bratia...Aj preto je nové vydanie Škvarkovej knihy, ktorá sa niekomu môže zdať drsná až krutá, taká dôležitá.
Lebo boj s rakovinou, aj vďaka tejto knihe, znovu otvára aj otázku eutanázie s pacientovým súhlasom.
Istý, v súčasnosti europoslanec, ma kedysi v tejto súvislosti odbil proti otázkou::"vy by ste tú injekciu smrti pacientovi pichli?
