Netuším, či ma spoznala, ale vďačne siahla po mojich rukách.
Keby ste vedeli, čo sa mi stalo! - Zaúpela.
Aha. Budem zasa raz obeťou príbehu, čo sa bude podobať na tie od psychiatra, neuchopiteľný.
-Na dvere Lídla nalepili, že sa utopil môj Peter aj s rodinou, s autom. Na Nový rok.
Niečo sa mi zamarilo. Aj zabolelo.To bol váš syn?- koktala som.
-Aj dnes je zavreté, ako vtedy. Chcela som si kúpiť mlieko. Celý týždeň som plakala. Deň, noc.
-Boli ste na polícii? -pokúsila som sa. Mlčala. Pokúšala som sa ďalej: -Mali ste na políciu aspoň zavolať.
-Nejde mi telefón.
-Susedia by vám pomohli. Oni mohli zavolať.
Vysvetlila mi, že so susedmi sa nezhovára, vraj je to tak lepšie.
-Čo budeme robiť? - Zapojila som do akcie aj seba.
-Idem do Dúbravky. Dnes bude možno rozsvietené. Syn si tam postavil dom. Preplakala som celý týždeň.
Pôjdem s ňou.
-Dcéra v Ružinove mi neotvára. Žije s takým, čo jej nedovolí...Tri nočné košele som zničila.
Dom jej syna sme našli. Svietilo sa. Rozplakala sa. -Teraz sa môžem vrátiť domov.
Poprosila som ju o priezvisko syna a odprevadila som ju k paneláku v Karlovke.
Na internete bolo Petrov s rovnakým priezviskom vyše päťdesiat. MUDr., JUDr., Mgr, Inžinier, taký aj onaký. Aj onen syn s viacerými titulmi.
Mimochodom, Peter s autom v rieke nebol z Bratislavy.
