Duša, vedomie, to sme my. Po zrútení tela, vyzlečení nášho "odevu", odchádzame. Rozhodne nie do pece v krematóriu. ani do čiernej jamy v cintoríne. Mnoho výnimočne múdrych, a nie sú to vždy veriaci v súčasné náboženstvá, často hovoria a píšu o Bohu ako o Bytí, ktoré existovalo, existuje a bude existovať aj po zániku dnes známych svetov.
Na začiatku nášho divadla života v náručí milovaného (milovanej) je tá myšlienka hlboko skrytá, ale po všetkých prežitých, najmä tragických zákrutách života a osamelosti v starobe, prebýva v nás strach zo smrti. Chýbajú dávno, (a možno nikdy) nepočuté slová "Som s tebou, som s tebou, som s tebou". Chýba láska. Spriaznená duša.
Dušu v hroboch nehľadajme. Niečo o tom hovorí úryvok z knihy súčasnej autorky Kvety Škvarkovej Keď muži plačú celú noc.
"Prepadne ma zvláštny pocit. Omamne sladký, neobyčajne príjemný závan prichádza zvnútra izby. Nežne ma na chvíľu celú obalí a pretlačí sa popri mne cez okno do priestoru. Stojím celá stŕpnutá a opojená. Prežívam chvíľu v úžase z neopakovateľného zážitku. Tuším, že ma to naposledy objal Ján. Čo to všetko navždy odchádza? Kam sa to stráca? Na čo sa premieňa? Existuje? Bude slúžiť ďalej"?
Cintoríny sú dnes plné kvetov. Spomienka na mŕtve telá milovaných aj nemilovaných. Kvety všetko zakryjú?
Kvety treba nosiť živým.
