Vraždy sa diali, dejú a budú diať, odkedy zabil Kain Ábela. Alena Zsuzsová si však aj z vraždenia urobila poživeň. Pre jej "pusipajtášov" bolo Kuciakovo hľadanie pravdy v spoločenských stokách plných výkalov životu nebezpečné. Zverejňovaná pravda im príliš prekážala. Obrátili sa na ústretovú Alušku a tá už vedela, čo s tým! Teraz vlečie so sebou všetkých, ktorí jej naleteli. Či sa už nechali poblázniť krivkami jej tela alebo sa dali oklamať rozprávkami o chudobnej matke samo živiteľke.
Boli všetci, ktorí jej naleteli a prípadne ďalší, ktorých ešte objaví čas, natoľko pomätení z prefíkanej vlasatice, že riskovali svoju, budeme veľkorysí a nazveme to zveličene dobrou povesťou?! Teda v rámci možností ich príslušnosti ku kolektívom, vykrmovaných za peniaze ľudu kaviárom a slávičími jazýčkami?!
Jedna vec je však nechať chlapov slintať, druhá zneužívať ich. Tá najstrašnejšia je zrejme Aluškin seba obdiv. Spôsobil absenciu rozumu a citu, olúpil ju o súciť, ten základ ľudskosti, a doviedol ju k vraždám. Kuciakovci nemuseli byť prvé obete...
Spisovateľ Vladimír Páral napísal v lete 1989 výnimočný román a nazval ho Milenci a vrazi. V roku 2004 ho trošku necitlivo filmári v Česku pretvorili, preto sa viacerí radšej vracajú k románu. Dej sa odohráva v istej ubytovni Chemičky v Ústí nad Labem a zobrazuje plejádu Husákovou normalizáciou deformovaných ľudských bytostí. Nešťastná doba necháva po sebe zmrzačené bytosti bez osobnosti.
Zažili sme aj Mečiarove časy s únosom a vraždou, aj Ficove, ku ktorým iba stačí pripísať hlášku, známu z filmu Duch "detto".
A pomaly, ale iste, sa priblížime k ročnému výročiu zavraždených mladých ľudí. Ktosi tu spomínal peklo ako odvetu...
