tuším z Moskvy.
"Kozmonautka", čo mi pichla po mesiaci druhú "včeličku" ma ubezpečila, že "sputnika" ešte na Kramároch nemajú, ale pýtať sa nie je predsa zakázané. Zatiaľ.
Povinných dvadsať minút čakania na prípadnú slabosť po očkovaní ma prekvapovalo, že po osemdesiatke, lebo takých nás na onen deň predvolali, nás bolo "poriedko". Ocitla som pri tlupe "päťdesiatok", ale čakala aj omladina. Náhradníci?
Kvôli tomu sa nebudem trápiť. Igor s Marekom zrejme vedia, čo robia, hoci niektorí "štváči" o tom pochybujú. A dievčence a chlapci po osemdesiatke asi ešte volajú dobre plateným "veštcom" Martina Jakubca. Možno im poradia prečítať si aj kolegu Nostradama blaženej pamäti alebo piť čaj z materinej dúšky.
V onú sobotu som si povedala, že ostanem na suchej strave a budem sledovať Petru v reklame na pleciach pána Borbélyho alebo na snehu v spoločnosti skvelých svetových lyžiarok, najmä slečny Shifrinovej, ktorá ju v sobotu odsunula na druhé miesto.
Lenže, čo nie je dnes, môže byť zajtra, teda v nedeľu.
A bolo! Petra si poplakala od šťastia, celá rodina vrátane Petrinho Michala tiež a všetci Liptáci by od veľkej radosti plakali, skákali a kričali, ale, veď viete, Matovičova hnusoba ich bližšie k Petre nepustila. Dokedy ešte?
Zato Petrin otec sa prihováral v sobotu a nedeľu k všetkým rodákom rozvážnejšie, láskavejšie, rozumnejšie a citlivejšie ako premiér kedykoľvek.
Keby bolo v mojej moci, menila by som.
Chlapa za chlapa.
Trvám na Igorovi.
Vlhovi.
