Koronavírus znovu začína trápiť ľudstvo ako prirodzený dôsledok ľudského nepochopenia.
Žijeme na planéte, ktorú by bola škoda nechať celkom zničiť.
Verí ešte niekto v niečo? Miluje blížneho, ktorému treba skôr pridať ako brať? Nejde o tie veľkohubé reči z obrazoviek a časopisov, tie často celkom prázdne slová prechodných "víťazov".
Neviem v koho alebo v čo napríklad veria tí, čo radšej pôjdu kolenačky do Ríma ako by podali pohár vody smädnému. Len preto, že je Arab, Róm či Cigáň, ako vraví bývalé vrece krumpľov (podľa istého človeka minulosti).
Ak je Boh nekonečné bytie, ktoré môže vo svojom prenikavom tichu vytvárať nové galaxie, zrejme potreboval ako študijné oddelenie práve maličkú Zem. Aj nás, drobné, smiešne, namyslené tvory, ktoré sa stali aj dôkazom, že nie každý sa vydarí.
Chvíľu na Zemi žila mimoriadna žena.
Celkom nedávno prešlo 70 rokov od chvíle, ako ju zdegenerovaný sluha diabla z východu dal zavesiť za nohy v mučiarni diablových poradcov, kde ju bili a ponižovali ochotní domáci zabijaci. 27. júna 1950 ju nechal diabol spomalene vešať v milovanej Prahe.
Volala sa Milada Horáková a pred komunistickým väzením prežila fašistický koncentrák.
"Moji krajania nemôžu byť horší ako Nemci", dúfala. Márne.
Lebo, Pane Bože, Ty vieš, že kadiaľ na Zemi od praveku prešla ľudská nenávisť, nech mala okrem práve vládnuceho vraha akékoľvek iné meno, tam sto rokov nerastie tráva.
Aj v tejto veci je Tvoja odpoveď len ticho.
Zrejme informácie, čo nám o tebe mnohí prinášali, sú len zlý výklad.
