Prestarnuté pionierky v smútočnom sprievode. V strnulých postojoch, ničomu nerozumejúc, hodiny, hodiny vytrvalo stoja na večnú pamiatku nesmrteľného, večne živého generalissima Stalina. Dievčatá, čo práve dorastajú do nežnej krásy s neznámym textom piesne na perách "Ja drugój takój straný neznáju, kde tak vóľna dýšet čilavjék". Stalinove vraždy. Masové hroby na Ukrajine, preliačené polia dávno neobrábanej čiernozeme plné mŕtvol. Josif Vissarionovič Stalin, vlastným menom Džugašvili, nechal vystrieľať celé dediny. Snímky, miznúce pri domových prehliadkach svedkov zločinov, "nepriateľov ľudu, zradcov národa".
V mladej hlave vŕta veta "Nebudem s vami budovať váš nový svet". To hovorí muž, ktorý prežil holocaust a chystá sa emigrovať. Bojí sa nového lágra v novom režime.
Vnútorná osamelosť a vonkajší hraný optimiznus, nepochopiteľný ako všetko, čo ohlupuje pätnásťročné srdcia, mysle, telá. Dokatovaný dospelý svet sa nestará. Kam pred ním utiecť? Už z neho miznú, jedna po druhej, včerajšie detské istoty.
Čechov, Čapek, hudba, tá, čo ju nazývajú džez? Zakázané, zakázané.
Nijaká skutočne spriaznená duša. Nikto, kto by vysvetlil, že človek dostáva toľko súcitu, koľko sám vysiela, že až potom sa môžu začať diať veci, ktoré stoja za odriekanie a na ktoré sa oplatí čakať. Až potom oddelíme zrno od pliev?
Cit ako neha, ešte existuješ? Láska, čo je to? Kde si?
Múdri, láskaví ľudia sa občas objavia ako zázrak. V požičaných knihách.
Ako sa dá takto žiť?
