Okrem iných zvyknem sledovať v TV aj reláciu Do kríža na Dvojke, aj šéfredaktora Postoja, naposledy v súvislosti s novým pápežom.
Ešte predtým, tesne pred Veľkou nocou, ma dorazilo moderátorovo slovné spojenie "My budeme tri dni sláviť záchranu, v pondelok bude mať prím radosť a veselie"...
Pod slávením záchrany mal zrejme na mysli tri dni Ježišovho života pred ukrižovaním, streda, štvrtok, piatok v ktorých si rímski katolíci na stredu vybrali poslednú večeru, na štvrtok udalosti u PIláta, Herodesa Antipu, súd, v podstate všetko, čo veriaci vyznávajú už roky a náplň trojdnia sa verejnosti podávalo vždy podľa okolností, súvisiacich so spoločenskými (komunistickými) zmenami, až sa jeden čuduje, ako v súčasnosti mnohi veriaci akceptujú históriu podľa ľudí z Pacem in terris, hoci medzi tým Pápež Ján Pavol II. oslobodil túto povolenú históriu, hoci ani tú, podľa sledovaných komentárov pravdepodobne zostavených narýchlo, niektoré médiá často vôbec neovládali.
Po 2000 rokoch si berú, čo sa im narýchlo hodí a v mnohých prípadoch prinášajú do slovenskej obce veriacich narýchlo "pozbíjané" tu čosi prelistované, tu si pomôžu povytŕhaním z kolegov, prípadne ponechajú na ľudí bez osobných postojov len spomienkový´názor z detstva, často zaplnený krížom s ukrižovaným, ktorý...ktorý čo?
Vyrozprávať príbehy spojené s Ježišovou smrťou, ako sa s nimi zoznámili oni s pridaním vlastných úvah, hoci s dobrým úmyslom", veď kto už môže skutočnú pravdu.poznať, keď kresťanstvo oficiálne schválili až vo štvrtom storočí, aby sa hneď stalo štáťnym náboženstvom (z politických pozemských dôvodov) To skutočne nie sú príbehy pre potomkov nielen z kresťanských rodín.
Ak dovtedy kresťanov hádzali levom, predstavitelia nového náboženstva prenasledovali tých, ktorí ho nechceli uznať a oponovali novým nariadeniam, vrátane novej nenávisti a dlhodobého prenasledovania neveriacich...
Dvetisíc rokov je na pravdu krátky čas, krásna je veta bývalého pápeža Benedikta XVI., ktorý ako druhý z dlhej histórie pápežov odstúpil:::: "Kto neverí v Boha, mal by žiť tak, ako by v neho veril".
Pred vnútorným zrakom vidím často osamelú postavu pápeža Františka, jediného v hustom daždi chodiaceho po srdci Vatikánu v zákaze z Covidu ako otca, ktorý zo strachu o všetky svoje deti. ako už toľkokrát, ochotného za ne obetovať aj vlastný život.
Hoci ešte stále sme mnohí ešte nevidomí,, ďakujeme mu, že, ako na jednom obrázku v SME, odovzdáva štafetu lásky novému pápežovi, ktorého tak veľmi potrebujeme.
