Ľudia vraj čakali na pôvodný televízny seriál Za sklom. Chceli sa dozvedieť viac o pravde, ktorú im politici spojení s mafiou tajili, aby nespoznali svinstvá, čo sa roky diali za ich chrbtami. Chceli spoznať aj vzory slušných policajtov a novinárov, a čosi aj o polenách, ktoré im hádzali pod nohy zapredaní nadriadení. Najmä po poprave Martiny a Jána.
Dnes je sledovanosť posledných častí seriálu 17 - 18 %. Asi je príťažlivejší seriál Markizy, vysielaný v tom istom čase. (Nič proti záujmu o Sestričky)! Čo však môže byť pre premýšľavého človeka, ktorý chce žiť v spravodlivom svete, a je priamym účastníkom života v rozvrátenej krajine, zaujímavejšie ako skutočná pravda? Aj o podvodných praktikách koaličných predstaviteľov, nevraviac o panákovi na čele parlamentu, ktorý sa hrá na uctievaného zástupcu Slovenska?
Nezakrývajme si ani tú pravdu, že nás vzrušuje, keď na námestia a do ulíc príde protestovať 30 tisíc občanov. Čo je 30 tisíc Bratislavčanov oproti miliónom zaspatých v minulom storočí so spomienkami na blažený čas socializmu s mliekom za dve koruny? A tých 30 tisíc protestuje výlučne v Bratislave.
Priame prenosy z iných miest sú depresívne. Kamera sa síce opakovane vracia na tie isté miesta, a v tom lepšom prípade nasníma o dve tri stovky protestujúcich navyše. Trápne je nielen reportérovi, ale predovšetkým divákom.
Apatia, zlosť, smútok, depresia. Poznanie, že väčšine súčasný stav vyhovuje.
Ak sa aspoň vzdelaní ľudia nepreberú z predvolebnej letargie, môžeme žiť znovu v ľudáckom alebo socialistickom štáte.
