V júni 1935, keď syn zo šľachtickej ruskej rodiny zomrel, zrejme Josif Stalin nemohol urobiť nič iné, iba z neho spraviť svetového genetika z oblasti ovocinárstva. Film o "drobnom" šľachticovi "Život v kvetoch Mičurin" z neho napriek "hroznému" pôvodu urobil génia (podobne ako z istej Olgy Lepešinskej stvoriteľku vajca miešaním). Ako pubertiačky sme film videli povinne dobrovoľne, netušiac, že nás čaká kruté obdobie lásky ku všetkému sovietskemu, ako nariadil vtedajší minister kultúry pod rukou prezidenta a nadšenca všetkým sovietskym, Gottwalda.
Pod vplyvom súčasného diania na malom Slovensku je takmer všetko, čo vyprodukujú ministri, odhlasujú poslanci a "ošomre" veľká časť občanov v podstate dobré najmä na to, aby sme zasa kus histórie prežili horšie, ako by si tí, ktorí veľa pamätajú, želali.
Nenadávajte prestarnutým ľuďom ktorí "nebazírujú" na tom, aby im nosili jedlo na strieborných miskách. Potešia sa obyčajným riadom a hoci milým pohľadom, nevyčítajte im neustále, že ešte neuvoľnili byty začínajúcim mladým. Všetko je o niečom inom, ako vždy. Samozrejme, o správe vecí verejných, ľuďoch na svojich miestach a skutočne otvorených diskusiách.
Neškodilo by mnohé "iné", ale žijeme na zdevastovanom Slovensku a starí sú radi, ak ich mladí, mocnejší a plní alkoholu a drog nebijú a nezabijú.
Ani v rokoch predtým, teda v časoch socializmu, nebolo dobre takzvaným nelojálnym, práve naopak. Starí si pamätajú.
Samozrejme tí, ktorí neboli ministrami.
