A čo, ak sa začína rozsvecovať až dnes? Možno sme prišli na koniec slepej uličky a zistil sme, čo potrebujeme pre ďalší rozvoj.
Žeby vzdelanosť?
Aktuálny príklad:
Až na výnimky sa vieme pred Veľkou nocou kvalitne postarať o svoje telesné schránky, predovšetkým o žalúdky. Zabezpečenie jedla a pitia považujeme väčšinou za prvoradé naplnenie sviatkov a väčšina gazdiniek si dáva mimoriadne záležať aj na vkusnom stolovaní. Patrí to k sviatočným tradíciám. Aj dobrým jedlom a pitím sa vzájomne uctievame a súčasne dávame najavo výnimočnosť týchto dní. Tradícia nepustí.
Lenže žuť neznamená žiť.
Kresťania, a tých je na Slovensku, aspoň papierovo, veľká väčšina, si pripomínajú umučenie a smrť príslušníka židovského národa spred dvetisíc rokov menom Ježiš.
Kresťanstvo neskôr, podľa vzoru Jeho hlásania lásky, "založil" Pavol z Tarsu, onen Šavel, pôvodne prenasledovateľ apoštolov, šíriacich Ježišove dobré správy (evanjeliá). Ich "osvietenie" vyvoláva predstavu nadpozemského, hoci v skutočnosti ide o prirodzený stav životnej jednoty s Bytím, s Jeho nesmiernym súcitením, nech si už o Ňom myslíme čokoľvek.
Zdá sa, že na konci slepej uličky začíname vnímať svetielko. Nie síce všetci, a nie rovnakou mierou , ale pánboh zaplať aj za to. Je načase. Hoci možno tí, čo včera nastriekali na čistú stenu domu vo Sv. Jure JUDE RAUS - ŽID PREČ, možno dnes kľačia v "božom hrobe" a drmolia čosi ako modlitbu k Tomu, ktorého včera očividne vyháňali.
Tradícia nepustí?
