Sledujem to ako v školstve, politike alebo aj v zdravotníctve... Svetové prieskumy, ktoré boli nedávno uskutočňované prišli s výsledkom, že naša krajina sa spomedzi všetkých umiestnila niekde na posledných priečkach, za nami sme nechali len podaktoré rozvojové krajiny. Dokonca ešte aj Rumunsko sa ocitlo pred nami, a to je už fakt čo povedať.
Ale nečudujme sa . Veď si napríklad pripomeňme Národnú radu. Sedia v nej ľudia, ktorí tam nemajú čo hľadať. Možno by nebolo zlé , keby sa venovali svojím rodinám , trávili čas s vnúčatami, alebo čítaním knižiek, prechádzkami po parku a organizovali spoločenské a kultúrne stretnutia v dôchodcovských kluboch , kde by sa mohli dokonale realizovať. Spomínané kluby má každá mestská časť, takže ani jeden z nich by nebol nejakým spôsobom pozabudnutý či odstrčený. Vidím množstvo ľudí v produktívnom veku, ktorí sa deň za dňom ponáhľajú a hekticky žijú len aby získali prostriedky na priemernú letnú dovolenku s deťmi.
Sledujem študentov, ktorí sa učia a tvrdo na sebe pracujú , úspešne „skúškujú“ a nádejajú sa, že budú mať v blízkej budúcnosti dobrú prácu, ktorá ich bude baviť a samozrejme bude pre nich aj finančne zaujímavá. Prinajlepšom sa im podarí odísť pracovať do zahraničia.
Žijeme v štáte, kde sa financie vytrácajú , ale my nevieme kam. Zmiznú bez stopy niekam do neznáma. Myslím, že najväčšia chyba bude v tom, že nevieme využiť v náš prospech možností, ktorými disponujeme. Spomeniem si na naše hory a nerozumiem, prečo nemáme vybudované rekreačné strediská v zaujímavých lokalitách, poriadnu a schopnú sieť turistických chodníkov, prezentovať slovenskú kultúru, našu hudbu, pravú slovenskú kuchyňu... množstvá lákadiel a atrakcií pre turistov. Pokúsiť sa rozvinúť turizmus.
Pozerám na lesy a premýšľam, prečo sa vyrubujú, ale namiesto toho nevysádzajú, prečo sú tu diaľnice a cesty v takom katastrofálnom stave, že máme pocit, že jazdíme ako po poľnom chodníku ... Nemôžem nespomenúť rozpadajúce sa historické pamiatky. Prečo všetci čakajú na dotácie od Európy ale o dotáciách od štátu nepočuť.
Mojím snom je žiť v krajine, ktorá vďaka využívaniu svojho potenciálu bude získavať. V ktorej to, čo sa mi podarí vyštudovať a budem túžiť sa tomu celoživotne venovať, aj robiť budem môcť. V ktorej životná úroveň bude naozaj tak vysoká, že nikomu nenapadne nám sem posielať druhotriedne dovážané potraviny a svet si nás zapamätá ako krajinu, ktorá dokázala niečo vytvoriť a naše meno zarezonuje v dobrom svetle. V ktorej Sviatok práce bude mať naozaj význam, pretože budeme pracujúcou krajinou a krivka nezamestnanosti bude stále klesať.
Nateraz tu však je štát, v ktorom Sviatok práce oslavuje len časť populácie , tú ktorú živí naša práca, odmietajú zvyšovať mzdy, rozkrádajú naše dane a nemajú záujem o progres našej krajiny. Asi ju nemusím ani menovať. Sviatok práce už nie je oslavou, ale je výsmechom pre tých , ktorí prácu potrebujú.
Hocikto môže povedať, že je tu pre občanov. Pokým však štát nevytvorí ponuku prácu pre ľudí, ktorí ju potrebujú, tak tu pre ľudí nie je. A kto tu má byť pre ľudí, ak nie štát?
