V jeden krásny večer, keď na oblohe blikali hviezdy a vetrík ohýbal vrcholky stromov. Vkročila do Bobkovcov, tichého malého mestečka, nádherná žena. Volala sa Silvia, mala dlhé ebenové vlasy a oči farby fialiek. Každá žena jej závidela jej krásu, ale ona sa nenávidela. Nenávidela sa za ten svoj prekliaty vzhľad, ktorý jej už sposobil toľko bolesti. Najradšej by len tak klesla na zem, pomaly zavrela oči a tíško umrela. Svoju prekrásnu tvár a perfektnú postavu radšej skrývala v dlhom tmavom plášti a tvár nosievala zamazanú od uhlia. Nenávidela sa, tak hrozne sa nenávidela, ale ešte viac ako seba nenávidela mužov. Neznášala ich pach, ich hrdú chôdzu a ich prázdne sľuby. Vždy keď nejakého stretla, spomenula si na Georga (Džordža), ktorého tak milovala, na Georga, ktorého tak nenávidela a na Georga, ktorý jej tak ublížil. No obviňovala z toho hlavne seba. Keby nevyzerala tak ako vyzerá možno by si ju George nikdy nevšimol a nevedel by jej tak veľmi ublížiť. Doteraz sa v noci budila celá spotená. Stále ich mala v hlave, nezabudla na ne. Veď ako by aj mohla čo len sekundu nemyslieť na tie oči. Oči plné vášne, túžby, hnevu a nenávisti. Na tie oči, ktoré sa jej smiali vždy keď ráno vstala, vždy keď sa ukladala na spánok a v každučkú minútu jej života. Nikdy nezabudla a ani nikdy nezabudne na tú osudnú noc, keď jej tak ublížil. Ako jej to mohol urobiť, keď hovoril, že ju miluje?! Už vedela, že láska neexistuje, ani nikdy neexistovala a nemohla uveriť že uverila tým sladkým rečičkám o nej. Stále jej opakoval ako ju ľúbi, ako nevie bez nej žiť. Myslela si, že to myslí vážne a že budú spolu navždy. ,,Ako len mohol?!" Pomyslela si. Keď tak nad tým rozmýšľala z očí jej vyhrkli slzy, rozbehla sa. Zrazu začula zvon na kostole, ktorý odbil polnoc. A ona spomínala ako v tú osudnú noc odbila dvanásta hodina..................................................................................................................................... ................................................................................................................................................................... Vracala sa z divadla a keďže bola šťastná, pospevovala si. Veď prečo by nie?! ,,Veď som tá najšťastnejšia osoba pod slnkom," pomyslela si. ,,Mám milujúcich rodičov, zobrali ma na dobrú školu a som zasnúbená s tým najlepším človekom akého poznám." Plná radosti pridala do kroku, pretože už chcela byť doma a sladko spať. Asi v polke cesty začala mať pocit, že ju nieko sleduje. Išla, išla a v tme sa ozývalo klopkanie jej topánok. Zrazu niečo zašuchotalo v kríku, pomaly sa k nemu priblížila a keď sa už, už chcela pozrieť za krík - z kríku niečo vybehlo. ,,Uff, bola to len mačka," pomyslela si a v duchu sa zasmiala nad svojim strachom. Celá pokojná pokračovala v ceste, keď zrazu pred ňu vyskočil George. Nezľakla sa, no výraz jeho tváre ju prekvapil. Síce bol zjavne opitý, jeho oči sršali túžbou po nej. Až teraz, keď uvidela výraz jeho tváre sa začala naozaj báť. Chcela vykríknuť, no nedokázala to. No keď sa ku nej začal pomaly približovať, pozbierala v sebe všetky zvyšky odvahy a rozbehla sa tak rýchlo, ako len vládala. Ani nie po troch metroch behu ju niekto zhodil na zem. Bol to Johny (Džony), Georgou najlepší kamarát a v očiach mal ten istý výraz ako George. Nahol sa ku nej, priložil jej ku krku nož a povedal: ,,Jedno slovo a si mŕtva." Netrvalo dlho a prišiel aj George, ktorý sa ku nej už tiež pomaly zohýnal z víťaztvom v očiach. A ona ln tíško ležala umlčaná strachom a čakala na svoj osud.......................................
Bola to najhoršia noc v jej živote ...
Už nemohla, už jednoducho nevládala niesť svoj kríž. Už nie...
Bolo krásne slnečné ráno, keď ľudia objavili pred kostolom nehybné telo ženy - krásnej ako obrázok.
