Sedela na lavičke a aj keď slnko nádherne svietilo, jej duša sa utápala v temnote. Jej vnútro sa zvíjalo od bolesti a hnevu. Nemohla už ďalej niesť svoj ťažký kríž. Chcela svoje utrpenie konečne ukončiť a dopriať svojmu telu i duši zaslúžený oddych. Odišla z parku, ignorovaná okolím. Za normálnych okolností by išla domov, spravila si kávu, zapla si svoj obľúbený seriál a zaspala v kresle. Ale slovo domov už do jej slovníka nepatrilo. Jej síce malý, ale útulný bytík už dávno nieje v jej vlastníctve a ani svoju prácu sestričky v nemocnici už nevykonáva. Vlastne jej už zostal len ten biedny život, ktorý už aj tak nemá zmysel. Človek, ktorý jej bol najmilší, ktorého devať mesiacov nosila pod srdcov a o ktorého sa musela sama starať od svojich šestnástich, ju pripravil aj o byt a aj o prácu. Bola mu tak ukradnutá, ako pred rokmi jeho otcovi, ktorý ju opustil ako náhle zistil, že je tehotná. ,,V čom som spravila chybu?" pýtala sa v duchu. Nikdy nebola veľmi bohatá, ale čo mala, to jemu dala. Obetovala mu celí život a on jej zlomil srdce. Stála na moste, sledovala svoj odraz vo vode a myslela na všetkých, ktorý jej ublížili. Zavrela oči a po jej utrápenej tvári sa začali valiť slzy. ,,Nie, už nie" vykríkla, keď sa jej nohy odlepili od zeme a pomaly sa rútila z mosta do vody, ktorý vzapatí pohltila jej drobnú postavu....
Na druhý deň ráno vylovili z vody jej bezvládne telo. V ten deň strašne pršalo a bili blesky, akoby aj samotné nebo plakalo nad smutným koncom tejto ženy. Na druhý deň ju pochovali, no nebolo nikoho kto by jej prišiel na pohreb, doniesol kvety a dal jej posledné Zbohom...
