Po chvíľke dodal: „Veď chodím k týmto pastierom ostatných päť rokov a stále neviem.“ Pochechtávala som sa a zároveň by som mu rada v družnom rozhovore odpovedala nielen na jeho otázku, ale pridala i úsmevnú príhodu s WC, ako sa dvaja Datogovia vybrali do druhého najväčšieho mesta v Tanzánii, do Mwanzy.
Zore bolo riadne červeno zafarbené, sliepky si jemne šomrali, šťastné, že som ich vypustila za kohútmi. Mesiac v banánovej forme jasne svietil a nevadilo mu, že ho už strieda nedočkavé slnko. Vôňa rannej kávy sa niesla povetrím, nedočkavo sme si s Johanom sadli na priedomí, chlipkali pôvodom etiópsky nápoj a s úsmevom vyhliadali nový deň a hlavne okoloidúcich. No ktovie, kto dnes bude mať cestu okolo...
Ani sme sa nenazdali a boli sme obkľúčení družnou skupinkou známych. Smiechom sme priebežne prskali na všetky strany, tiekli slzy a keby nás niekto pozoroval, určite by zaplatil, len aby sa k nám pridal. Garura v úlohe hlavného rozprávača rozmotával klbko zážitkov z poslednej cesty s Mutagasom. Chlapča bolo nanajvýš v susednom intraviláne, popásol čo-to s dobytkom, ale nikdy nepáchol do mesta. Otec, miestny vychýrený poloslepý šaman, ho vyslal, nech zoženie špéci liek na ich neustále dochnúce kravy u overeného šamana, keďže on sám sebe pomôcť nemôže. Takú moc nemá. A pretože syn neovláda poriadne ani svahilčinu, hlavný dorozumievací jazyk v Tanzánii, vyfasoval sprievodcu na cestu - Garuru.
Zatiaľ čo som vyšívala zlatou niťou hrozno na plátne, smiech sa rozliehal čím ďalej tým viac. Shirati sa priam dusil, kým Johana sa nevedel utíšiť. Garura rozhadzoval neustále rukami, hádzal grimasy a sem-tam ho doplnil Mutagas, ktorý by sa hádam červenal, keby nebol taký ebenový. Svahilská verzia nedala na seba dlho čakať. Šľachovitý Garura patrične a šťavnato opisoval Mutagasov prvý zážitok s WC v guest house, kde sa rozhodli cestou prespať. Dekel dolu, smrad nikde a Mutagas dve hodiny vo svojej vlastnej izbe netušil, za čo si vlastne v tom guest house priplatil! Kde má byť to WC? Napajedený volal kamoša z vedľajšej izby a spustil spŕšku sťažností. Garura nadvihol kryt na nám dobre známej keramickej klasike a ukazoval: „Veď toť, ľa!“ Demonštroval mu, ako si sadnúť a potom spláchol. Hrmot prúdu vody nazerajúceho mládenca tak vystrašil, že svižne odskočil nabok a nechápavo krútil hlavou. „Ako je možné plytvať toľkou vodou?“ A ešte tak čistou, akú nepijú ani doma v nehostinnej buši, nehovoriac o tej hanbe pozostávajúcej z blahodárneho posedávania! Tak to veru nebude jeho šálka kávy. Pre tentokrát sa chlapča nenechal nahovoriť a volil zaužívaný štýl - obšmietať sa po okolí a vybrať si vlastné miesto, ktoré sa vždy umne zahrabe. No ja by som sa veru na takom sedacom WC uvelebila a oddýchla si z pozície „na lyžiara“ a z vedomia, že ma na okolí každý sleduje. Ale je to len vecou zvyku a viac si také vymoženosti doma vychutnám :-).
(z výskumného denníka etnológa)
