U nás by si na archívnom kúsku policajti pekne zgustli, tu úplne stačí, ak sa vám mašinu podarí udržať v stave pojazdnosti a ak sa s haraburdou nebudete príliš tlačiť na hlavné cesty. Šofér busíku mi nechtiac po naštartovaní dá za pravdu. Zhrkne sa pochybná skupinka opravárov a zvedavých hláv, zatiaľ čo z prvej rady sledujem márne pokusy odborníkov. Dva a pol hodinové čakanie za výdatnej podpory slnka rozpálilo cestujúcich. Umenie trpezlivosti a čakania bez reptania, to by veru u nás tak hladko nešlo. Už vidím tie rozčúlené tváre, vzrastajúce šomrania, reči typu: „Pôjdeme sa sťažovať, musím byť už v práci...“ Trpezlivosť ‒ táto nadľudská vlastnosť miestnych ‒ ma stále a stále udivuje a istým spôsobom i učí.
Moja európska povaha sa konečne predrala na povrch. Mám toho akurát dosť! Cez šoférovu stranu vyskočím von, a zanechám večne čakajúcich. Očkom sledujem na ľavoboku starú vetriesku, ktorá práve dohrmela. Do vlečky sa súka riadny húf mojich obľúbených Datogov. Prezrádza ich ikonické oblečenie a lá sukničky, holé hrude u žien i u mužov, palice a kilá ozdôb. Sadnem si na šamlík a sledujem bizarné pobehovanie cestujúcich zo stále neopraveného busu do vetriesky. Zavetrili inú možnosť prepravy. V tom frmole sa každý snaží dostať do povozu, ale Datogovia sú vo vlečke tak preplnení, že už žiadna noha ani ruka sa tam nezmestí.
Pokukávam po kabíne traku. No čo, nemám príliš na výber, ako sa z mesta dostať do buše, len ako sa k nim vtierknuť? Nepoznám ani jednu tvár. Ale vďaka Bohu za moju kožu, ktorá svieti už zďaleka a vždy vzbudzuje zvedavosť. Šofér na mňa mrkne a vraví, že ak prehovorím vpredu sediacich zrelých pastierov, môžem naskočiť. Vysušení Datogovia sa s úsmevom natískajú na seba, ich telá akoby ožili a tak bleskurýchlo naskakujem.
Moji spolusediaci zvierajú dyňovú „fľašku“ a hneď je mi jasné, čo im je tak veselo. Medovina. Sladkastá tekutina mizne rýchlosťou svetla až mám obavy, že sa mi neujde. Pozvanie na ochutnávku nedalo na seba dlho čakať. Stíham to v poslednej chvíli a patrične vyslovujem svoj obdiv. S tou našou má však spoločný hádam len názov. Je určite viac alkoholová, v závere doznieva medová chuť a rozhodne pitná v porovnaní s inými ohnivými nápojmi široko ďaleko. Len netreba okom skúmať obsah a konzistenciu do detailov.
Do pomalej cesty smer buš sa miesia spevy polobujarých žien z vlečky a ja si spokojne hoviem vpredu a klábosím so starými krásavcami. Zisťujem, že zabili dve kravy, navarili kotle medoviny a vydali sa na návštevu svojich ratolestí niekde do vzdialenej paže smer sever. V podstate ani my Slováci bežne nechodíme na návštevy bez fliaš. Výletníkom sa však nepodarilo autom prekročiť rieku po výdatnom daždi, tak sa otočili smer domov a po ceste sa pustili do pripravených darov. Po pár minútach mám pozvanie na obdobnú akcošku vo vačku, škoda len, že je až na budúci rok!
(Z výskumného denníka etnológa)
