Christianova mama nepracuje. Stará sa o syna 24 hodín denne. A hoci by potreboval rehabilitácie, nemôžu si ich dovoliť. Rozhodla sa však vlastnému dieťaťu zabezpečiť kvalitný a plnohodnotný život aj napriek nedostatku financií. Oslovila trénera kulturistiky, s ktorým si chlapec už predtým vytvoril bližší vzťah, či by s ním necvičil on. Začiatky boli ťažké pre obe strany. Po niekoľkých mesiacoch si však vytvorili tréner s chlapcom sériu znakov a pohybov, prostredníctvom ktorých dokázali komunikovať. Chlapec prekonal fóbie, cvičí a spolu s trénerom pomocou videí motivuje aj ostatné rodiny s podobným osudom nebáť sa a pokiaľ to je možné, zaradiť istým spôsobom deti/ľudí s rovnakým osudom do života.
Bol by to veľmi pekný príklad toho, ako dokáže šport, odhodlanie trénera (bez nároku na honorár!) a matky vyňať takéto prípady z „tabuliek“ a ukázať svetu, že sa to s veľkou dávkou trpezlivosti dá.
Avšak, predsa v tom musí byť nejaký háčik. Posudková lekárka usúdila, že chlapec nemá nárok na invalidný dôchodok. Dôvod? Vládze cvičiť, bude vládať i pracovať. Takže chlapec, na úrovni piatich rokov, ktorý sa dorozumieva len neverbálne a neustále potrebuje pomoc, ktorému trvalo niekoľko mesiacov kým si zvykol na telocvičňu a neutekal z nej, má ísť pracovať.
Je mi jasné, že v otázke riešenia problémov „ne normálnych“ stagnujeme, ale tu by postačila hoci štipka ľudskosti zo strany lekárky. Tá namiesto toho viní matku. Dôchodok synovi nepriznajú nie preto, lebo by bolo cvičenie s trénerom nevhodné, ale preto, lebo nedokladovala aktuálne psychiatrické vyšetrenie. Pritom ich od nej nik nikdy ani nežiadal.
Uvedomuje si vôbec niekto, z akého dôvodu sa matka odhodlala k takémuto riešeniu? Váži si vôbec niekto fakt, že našla spôsob ako mu tie rehabilitácie zabezpečiť, i keď nejde o štandardný spôsob? Bolo by lepšie nechať ho bez akéhokoľvek pohybu a cvičenia len preto, že nie sú naň prostriedky? Berie niekto do úvahy to, že ten tréner vytvoril špeciálny cvičebný plán, vybudoval si s chlapcom takej diagnózy vzťah, komunikujú medzi sebou vlastnou rečou a v neposlednom rade to všetko robí nezištne? Vedia dotyční vôbec niečo o tej diagnóze?
Niekedy je zbytočné dožadovať sa pomoci, lebo ani kompetentní nevedia, ako takýmto prípadom pomôcť a najmä ako k nim pristupovať. Neuveriteľné, že aj v dnešnej dobe to u nás predstavuje problém. Pritom peniaze, čas aj záujem sa nájdu na čokoľvek. Len nie na toho, kto ich skutočne potrebuje.
