Tak ako väčšina Slovákov, aj ja som značne ureptaný a ufrflaný. Stále s niečím nespokojný v obci či v štáte. Preto by ma nemali prekvapovať zamračené tváre a mrzuté výrazy okolo mňa. Ale mňa aj tak prekvapujú. Večer občas nemôžem zaspať a rozmýšľam, prečo je úsmev tak ťažké gesto. Aspoň teda v našej krajine. Väčšina z nás má kde bývať. Ráno vstanete do vykúreného bytu a idete do kúpeľne. Tam len otočíme kohútikom a tečie nám voda ! Teplá aj studená. Po všetkých potrebných činnostiach sa rodina vydá do práce a do školy. Je to predsa tak samozrejmé. Avšak ani zďaleka nie vo veľkej časti sveta.
Školy ? Učitelia sú síce vyhoretí, bez záujmu, ale minimálnu gramotnosť dokážu zabezpečiť. (asi aj mne, lebo tento text bude zúfalo plný gramatických nedostatkov...).
Mnoho skvelých učiteľov to po čase vzdá. Bez výnimky. Ich entuziazmus zhorí na byrokracii. Tá zabíja aj tento štát a túto spoločnosť. Teda je to jeden z top zabijakov.
Do školy a do práce máme nespočetné možnosti prepravy. No i tak nadávame v zápche - sediac sami v aute. Potom nadávame na prácu, mnohokrát na kolegov či šéfa. Nadávame na kávu, obedy, počasie, politiku, plat..... a po práci ideme zasa domov. Tam je oáza pokoja. Dáme kávu, čaj a zapneme dáku technológiu. TV, tablet, mobil... A znova repceme a nadávame.
Osobne veci radšej čítam a počúvam, ako pozerám v TV. TV je hrozné médium, ale patrí k životu. Ibaže TV je taký "podávač info-potravy". Vy sedíte a pasívne sledujete, čo vám TV naservíruje. Ja osobne radšej čítam a mám aspoň slabý pocit, že rozhodujem o tom čo, pretože práve to ma zaujíma.
Čítam noviny, knihy, a často aj príspevky na Facebooku. Je to také zrkadlo spoločnosti. Trochu ostrejšie, ale predsa-len zrkadlo.
Plné paradoxov. Na jednej strane ortodoxný kresťan katolík či tichý občan bez vyznania, a v ďalšom príspevku deportuje ľudí (schválne používam toto slovo) do pekiel z ktorých ušli. Bez mihnutia oka, bez zamyslenia sa nad tým, prečo sem prišli.
Poprípade pridá, že veď tí tichí a užitoční nech tu zostanú. Ale ľudia nie sú len vzdelaní, bystrí, šikovní a múdri. Môžu byť aj pracovitý a občas hluční. Majú svoje zvyky, ako my a je ťažké to vždy udržať v medziach našich predstáv. My ich však neznášame. Nenávidíme ich a závidíme im. Bez rozdielu. A ani nevieme prečo.
Napr. vojna u susedov sa ešte len rozbehla a naši ľudia už bookovali lety z republiky. Muži utekali na úrady odmietnuť ísť do zbrane. A to sa ešte nič nestalo. Ani nám to - ako členovi NATO - nehrozilo.
Prvá vlna utečencov sa stretla s nevídanou solidaritou. Tie ďalšie postupne z väčším a väčším odporom a rastúcou nenávisťou. Ak by začala vojna tu, kto by utekal ? Ako prví by utekali ľudia s peniazmi zvyknutí na vyšší štandard. Ich správanie by nás prezentovalo vonku ako prvé. Kto by na to doplatil ? Ako by to vnímali obyvatelia krajín, ktorí by nás prijali ? Čo ak by na naše nešťastie reagovali rovnako ako my ? Univerzálnou averziou ?
Súvisí s tým aj jeden vážny spoločensko-hospodársky problém. Dáko mi uniká, kto bude pracovať na môj/váš/náš dôchodok. Mám 47 rokov. Mojimi peniazmi sú a budú vykrmovaní dôchodcovia v najbližších rokoch. Tí terajší sa môžu pokojne uraziť. Mne sa z mojich vlastných peňazí ujde na moju starobu ani nie polovica aktuálnej hodnoty. To ma naozaj mrzí a štve. Ale viem, že to nabratie pracovnej sily vo všetkých sférach môže stlmiť. My však chceme byť bohatí, ale bez ústupkov. Chceme pomáhať, ale nevieme to. Chceme sa však pomocou zároveň pochváliť, pretože inak nemá význam pomáhať.
Ak by si aspoň časť ľudí na Slovensku vzala pod krídla jednu z chudobnejších rodín, ktoré nemali to šťastie ako my ostatní, potom by sme možno dokázali aj lepšie žiť. Bez toho, aby sme sa tým (po)chválili.
A je jedno, či to je rodina žijúca tu, alebo prisťahovalec/utečenec.
Občas chodím na prechádzku so psom. Vidím mnoho prázdnych opustených domov. Ktoré chátrajú.
Ak by sme len tieto domy využili na ubytovanie za symbolickú cenu pre rodiny, ktoré ubytovanie potrebujú, tak by sme možno znížili stres týchto rodín. Stačí na to slušná zmluva a férové avšak asertívne jednanie. A možno aj naša obeť. Napr. im zaplatiť elektrinu v rozumnej sume či napr. pár mesiacov v roku. Ako gesto dobrej vôle.
Dobro sa dá predsa robiť v malom a každý deň. A nemusí to byť ani to ubytovanie v dome po rodičoch. Zo skúsenosti však viem, že ľudia, ktorí majú naozaj pohodlný život radi rozprávajú o pomoci tým menej šťastným, ale reálne im pomôcť nevedia alebo nechcú.
Možno sa mýlim a iba o tom neviem. Budem teda vychádzať z tohto pocitu. Že je to moja nevedomosť, ktorá mi našepkáva, že ľudia ľuďom nepomáhajú. Chcem veriť, že je to lepšie, ako si myslím.
Ak sa však aj nájde dáky odvážlivec, ktorý pomoc reálne zorganizuje a začne poskytovať, ihneď sa stane podozrivým. Náš národný šport - závisť - začne úradovať v plnom rozsahu.
Čo s toho má ? Prečo to robí ? Aký má k tomu dôvod. Koľko za to dostáva....?
Jednoducho nevieme akceptovať fakt, že niekto môže pomôcť inému len tak. Bez nároku na odmenu. Bez dôvodu. Len preto, aby pomohol.
Máme tu mnohokrát silné lokálne komunity. Združenia, kluby... ktoré dokážu robiť obrovské objemy prác bez nároku na odmenu.
Vidím dôchodcov v záhradkárskych kluboch, ktorí vyžíňajú hektáre trávnatých a krovinatých porastov. A ani nehlesnú. Sú družní a spoločenskí. Nesťažujú sa a práca ich teší.
Prečo sa rovnako nepostavia k tým, ktorí pomoc potrebujú ? Majú predsa na to čas. Majú na to možnosti. Sú komunita. Máme mnoho-krát vedľa seba matky samoživiteľky, ktoré idú na hrane. Musia organizovať čas a prácu. Pritom v susedstve je dôchodca/dôchodkyňa, ktorý by mal možnosť jej dieťa odviesť do škôlky, aby ona ráno v pokoji odišla do práce. Iní susedia majú možnosť pomôcť jej hmotne/možno aj finančne.
Ale pre všetkých je táto žena neviditeľná ba mnoho-krát aj opovrhnutia hodná. Ona by možno pomoc s vďakou prijala. Ale prijmete pomoc od ľudí, ktorí si o vás šepkajú za chrbtom ? Radšej zabojujete. Ale ak by aj malá pomoc prišla, zúročila by sa v budúcnosti v obrovský zisk na samotnej žene i jej deťoch a v konečnom dôsledku aj na časti spoločnosti.
My však nemáme takúto nezištnú pomoc v DNA. My pomôžeme iba tam, kde je to vidno, kde nás pochvália.
Neviditeľná pomoc sa u nás príliš nenosí.
Zato závisť, nenávisť a zlosť sa leje po uliciach, médiách aj medzi ľuďmi. A to naozaj nie je dobrý stav.
Ja to skúšam zmeniť od seba. A úprimne, nie je to ľahká cesta. Verím však, že aj malá pomoc je pomoc a ak ju zložíme do veľkého celku, tak by mohlo byť aj v tejto - už stratenej - krajine o trochu lepšie.
