Už pár týždňov som na sociálnych sieťach sledoval diskusie o prognózach dôchodku, ktoré začali chodiť ľuďom po celom Slovensku. Mne stále nič neprichádzalo, a tak som bol celkom zvedavý, čo sa vlastne dozviem, keď tá obálka dorazí aj mne. Podľa komentárov a článkov totiž vyzeralo, že ide o naozaj zaujímavé čítanie.
Včera som sa dočkal aj ja. Otvoril som prognózu a dozvedel sa niekoľko fascinujúcich vecí. Napríklad to, že mám započítaných len 15 rokov práce, hoci minimálne ďalších šesť rokov tam jednoducho chýba. V 41 rokoch som sa zároveň dozvedel, že podľa štátu budem pracovať približne do 66 a pol roka života. A potom mám na zvyšok svojho času na tejto planéte dostávať dôchodok okolo 1500 eur mesačne.
1500 eur na dnešné pomery pritom neznie vôbec zle. Na chvíľu som dokonca začal googliť, či sa náhodou nedá ísť do predčasného dôchodku už teraz. Potom mi však napadla jedna drobnosť – inflácia. Ak by sme rátali priemerne tri percentá ročne počas najbližších 25 rokov do môjho dôchodku, tak suma 1500 eur bude mať v tom čase približne takú hodnotu, ako má dnes asi 700 eur. A v tej chvíli začne človek na ten papier pozerať trochu inými očami.
Debata o tom, či vôbec bude mať o 25 rokov kto robiť na môj dôchodok, to je sama osebe téma na niekoľkohodinovú diskusiu. V každom prípade, jedna pozitívna vec sa tomu uprieť nedá. Ľudia si aspoň môžu skontrolovať, či majú správne započítané odpracované roky a prípadne si dať veci do poriadku. To naozaj zmysel má.
Áno, môže to ľudí motivovať viac rozmýšľať nad druhým alebo tretím pilierom. A to je dobre. Pretože spoliehať sa o 25 či 30 rokov len na štát? To chce dnes už asi veľkú dávku viery. A je úplne jedno, kto bude práve pri vláde.
Ale nerozumiem, aký reálny význam má posielať podobný papier 26-ročnému človeku, ktorý pred tromi mesiacmi dokončil vysokú školu a začal svoju prvú prácu? Človeku, ktorý ešte možno býva v podnájme, nevie, kde bude žiť o dva roky, a štát mu už dnes oznámi, že do dôchodku pôjde v 68 rokoch a dostane 2000 eur. Na čo presne je taká informácia dobrá?
Práve pri mladých ľuďoch je to celé skôr sci-fi než prognóza. Oveľa väčší zmysel by to podľa mňa malo po päťdesiatke alebo povedzme desať rokov pred dôchodkom. Vtedy už človek reálne vidí cieľovú rovinku. Vie približne, ako vyzeral jeho pracovný život, koľko odrobil, čo si nasporil a hlavne – ešte stále má čas niečo zmeniť. Začať viac myslieť na vlastnú rezervu, investície alebo vlastné zabezpečenie na starobu. Nie slepo veriť, že všetko vyrieši štát.
