Politika nie je moja šálka kávy už niekoľko rokov. Moje duševné zdravie si to nezaslúži. Ale dnes som napísal príbeh, ktorý s realitou nemá nič spoločné a podobnosť osôb či udalostí s reálnym životom je čisto náhodná.
V malebnej krajine zvanej Slovenská republika, kde Tatry hrdo strážia svoje vrcholy a Dunaj tečie pokojne ako národná rada počas obednej prestávky, sa rozvíja zaujímavý príbeh. Na tróne Ministerstva kultúry zasadne nová kráľovná, žena, ktorá svojou charizmou a šarmom dokáže premeniť každý deň na reality show.
Žena, predtým známa ako moderátorka, ktorá s úsmevom sprevádzala divákov svetom správ, sa rozhodla vymeniť televízne reflektory za tie politické. "Prečo sa uspokojiť s čítaním správ, keď ich môžem priamo tvoriť?" povedala si jedno ráno, keď na ňu svietila lampa pri raňajkách. A tak sa vydala na dobrodružnú cestu, ktorá vyústila až do luxusného kresla na Ministerstve kultúry. No hneď na začiatku pochopila, že toto kreslo nie je len tak obyčajné.
V prvý deň svojho panovania (pardon, funkčného obdobia) sa rozhodla, že je načase urobiť poriadok. Prečo by mala tolerovať názory, s ktorými nesúhlasí? Predstavte si to – funkcionári, ktorí majú vlastný rozum! Absurdné! A tak začala "čistka", alebo ako to ona nazvala, "osvietená reforma".
Prvý na zozname bol vedúci odboru pre národné kultúrne pamiatky. „Prečo máme chrániť staré budovy? Ja som moderátorka a všetko, čo je staršie ako 20 rokov, patrí do archívu, nie na ulicu!“ vysvetlila mu svoj revolučný pohľad na architektúru. Vedúci sa ešte pokúsil oponovať argumentom, že kultúra je to, čo nás spája s minulosťou. Ministerka však jeho slová už nepočula – práve mu nadiktovala výpoveď.
Následne prišiel na rad riaditeľ Slovenského národného divadla. „Ako to, že tu stále hráte tie tragédie? Ľudia chcú komédie, nie sa utápať v slzách! No a rozhodne nepotrebujeme hry od nejakých Shakespearov. Čo on vôbec dokázal?“ vyhlásila rozhodne. Riaditeľ len bezradne kýval hlavou a premýšľal, či sa Shakespearovi v hrobe nezvýšila rotácia.
Ministerka bola na koni. Svoju misiu čistiť ministerstvo od všetkého, čo sa jej nezdalo dostatočne moderné, brala smrteľne vážne. Každý, kto jej prišiel do cesty, sa mohol rozlúčiť so svojím teplým miestečkom. Veď prečo by sa zaoberala názormi odborníkov, keď ona má názor na všetko?
Keď sa novinári začali pýtať na jej kroky, usmiala sa tým istým úsmevom, ktorým kedysi hlásila večerné správy. „Ja len modernizujem kultúru, aby sme neboli zaostalí,“ odpovedala sebavedomo. Novinári si len v duchu vraveli, že ak toto je modernizácia, radšej by zostali v stredoveku.
Jej kariéra na ministerstve trvala dlho... asi ako aktuálny hit v rádiu. Keď sa však rozhodla odstrániť aj literatúru zo školských osnov, pretože „na čo nám sú knihy, keď máme internet?“, pohár trpezlivosti pretiekol. Národná rada, ktorá doteraz len potichu sledovala jej ťaženie, sa rozhodla konať. Vytvorili špeciálny výbor na jej „kultúrne usmernenie“.
Výbor privítal ministerku s kvietkami na stole a kávou v šálke. „Pani ministerka,“ začal predseda výboru, „my sme si povedali, že vašu reformu chceme podporiť. Len nás napadlo, či by ste ju nemohli zaviesť napríklad v inej krajine. Možno niekde, kde oceňujú kreatívne riešenia, ako je vaše.“
A tak sa skončila jej éra na Ministerstve kultúry. Kým sa však opäť ocitla pred televíznymi kamerami, tentokrát ako hosť v programe „Kam sa stratila kultúra?“, prežili si kultúrni funkcionári niekoľko nezabudnuteľných týždňov. A aj keď jej reformy nepretrvali, jedno je isté – ministerstvo sa len tak nespamätá z tejto epizódy.
A poučenie? Ak máš v ruke mikrofón, ešte to neznamená, že máš v rukách aj kultúru. Ale rozhodne si môžeš byť istý, že tvoja hviezda bude svietiť tak dlho, kým nesvieti niekde inde.
