Ak je vrcholom rodičovskej starostlivosti zabezpečiť vlastnému dieťaťu pohodlný príjem z peňazí daňových poplatníkov, potom sme niekde úplne stratili predstavu o tom, čo znamená úspech. Skutočná hodnota nevzniká tým, že vás niekto dosadí na správne miesto. Vzniká vtedy, keď niečo vytvoríte sami. A práve preto budú mať ľudia vždy väčší rešpekt k človeku, ktorý si všetko vybudoval vlastnou prácou, než k tomu, o ktorého bolo jednoducho postarané.
Predstavte si, že ste synom predsedu vlády. Dlhoročného vrcholového politika. Človeka, ktorého pozná celá krajina.
Vo väčšine demokratických krajín sveta to nemusí byť výhra. Ľudia od vás očakávajú viac. Každý úspech spochybňujú. Každé pracovné miesto, ktoré získate, sprevádza otázka, či by ste ho dostali aj s iným priezviskom. Ak chcete rešpekt, musíte byť lepší než ostatní. Musíte dokázať, že nie ste len syn niekoho známeho.
Mnohí potom idú radšej vlastnou cestou. Iný odbor. Iná krajina. Iné prostredie. Lebo chcú vedieť, čo dokážu sami. Chcú vybudovať niečo, čo bude patriť iba im.
Na Slovensku to prevažne funguje naopak. Ak mám možnosť, pricucnem deti na štátne peniaze, štátne pozície. Chápem, rodič má v sebe ten reflex, že treba pomôcť svojmu dieťaťu. Je to však ozaj pomoc? Je to skôr cesta, ktorá tomu dieťaťu bude škodiť dávno po tom, čo jeho rodič bude už mimo verejného života.
Slovenská politika celé roky funguje na jednoduchom princípe. Keď sa darí synovi alebo dcére politika, hovorí sa o protekcii. A možno sú naozaj šikovní aj ľudia, ktorý majú známe priezvisko. Lenže práve preto je škoda, že nad ich úspechom vždy visí otáznik. Možno je to nespravodlivé. Možno by niektorí z nich uspeli aj bez známeho otca.
Lenže verejný život má jedno pravidlo. Dôvera sa nededí spolu s priezviskom. Tá sa musí získať. A čím známejšie priezvisko človek nosí, tým viac dôkazov od neho verejnosť očakáva.
