Politika už roky nie je moja šálka kávy, tak ale som sa rozhodol napísať jeden blog, plný irónie a sarkazmu. Žiadne osoby z blogu nie sú reálne a podobnosť s realitou je čisto náhodná.
Po historických prezidentských voľbách na Slovensku, kde náš nový prezident s veľkým šarmom a ešte väčšími sľubmi o lacnejších potravinách presvedčil národ, že konečne príde niekto, kto zachráni naše peňaženky, sa začal odvíjať príbeh, ktorý by mohol byť úspešným základom pre najlepšiu komédiu desaťročia. Stačí si len spomenúť na ten pamätný prejav plný sľubov: "Znížime ceny potravín! Chlieb bude lacnejší! Maslo bude dostupné pre každého!" Ak by toto bolo natočené, Oscary by sa rozdávali hneď v niekoľkých kategóriách – najlepší herec, najlepší scenár a rozhodne najlepší vtip roka.
A potom prišiel ten deň – deň D. Nový prezident konečne prebral kľúče od prezidentského paláca, nasadol do svojej novej limuzíny a pozrel sa na krajinu, ktorú mal viesť. A prvé, čo urobil? No, predsa sa šiel naobedovať! Po náročnej kampani, plnej rečí a sľubov, si to predsa zaslúžil. A tak sa stalo, že prvým činom nášho drahého prezidenta bolo objednanie si luxusného obeda v najlepšej reštaurácii v meste. Chlieb? 20 eur. Maslo? 15 eur za kocku. Ale veď čo – to sú len ceny v reštauráciách, obyčajní ľudia predsa chodia do supermarketov. Tam to určite bude lacnejšie... Alebo?
V nasledujúcich dňoch sme však zistili, že prezident má naozaj magické schopnosti. Namiesto znižovania cien ich totiž dokázal ešte zvýšiť! A to tak, že to muselo byť nejaké kúzlo, pretože ani ekonomickí analytici nedokázali vysvetliť, ako je možné, že ceny potravín začali rásť tak rýchlo. Maslo, ktoré ešte minulý týždeň stálo 2 eurá, sa zrazu predávalo za 5. A čo na to prezident? Ten sa len usmieval a mlčal. Ticho bolo zjavne jeho nová stratégia – čím menej hovoríš, tým menej sa môžeš pomýliť. A čo ľudia? Tí sa začali zháňať po návodoch na pestovanie zemiakov na parapete a hľadali na internete najlepšie recepty na pečenie domáceho chleba. Veď keď už nemáme čo jesť, aspoň sa zabavíme, no nie?
Ale aby sme boli spravodliví, prezident naozaj splnil jeden sľub – lacnejšie potraviny skutočne prišli... ale nie pre nás, obyčajných smrteľníkov. V paláci sa teraz jedáva na účet štátu a tam je všetko krásne lacné. Predsa len, keď za to neplatíš, tak to lacnejšie ani nemôže byť! Zatiaľ čo my ostatní bojujeme s narastajúcimi cenami, prezident si spokojne užíva svoj obed, zatiaľ čo premýšľa nad tým, čo ďalšie by mohol sľúbiť v ďalšej kampani. Možno tentokrát sľúbi bezplatnú dopravu... samozrejme, len pre seba.
A tak sa končí príbeh o tom, ako nám prezident splnil sľub. Nie síce tak, ako sme očakávali, ale koho to zaujíma? Hlavne, že máme prezidenta, ktorý vie, ako sa usmievať a ako si užívať život. A my? My si môžeme užívať tie drahé potraviny a spomínať na časy, keď sme ešte verili, že sľuby sa plnia... aspoň na Vianoce.
