Pred pár týždňami som sedel v malej kaviarni vo Zvolene a úplnou náhodou som tam stretol bývalého učiteľa zo strednej školy. Nepatril medzi tých hlučných učiteľov, ktorých bolo plno ešte skôr, než vošli do triedy. Bol skôr tichý typ. Pamätám si ho hlavne podľa toho, že vždy pôsobil pokojne, upratane a trochu zasnene, akoby mysľou často sedel niekde úplne inde než medzi školskými lavicami.
Sadli sme si na kávu a po pár minútach sme sa dostali k úplne obyčajným veciam. Práca, život, dnešná doba. A potom sa usmial, ukázal fotku v mobile svojho nového kávovaru a povedal vetu, ktorá mi odvtedy ostala v hlave.
„Vieš, Emil… myslel som si, že keď si konečne kúpim poriadny kávovar, začnem mať lepšie rána.“
Rozprával mi, ako celé večery pozeral videá o káve. Porovnával značky, mlynčeky, tlak vody, hustotu peny. Nakoniec si kúpil drahý stroj, aký vždy vídal v moderných bytoch na internete. Ráno vstával skôr, mlel zrná, nalieval si kávu do hrubého keramického hrnčeka a chvíľu mal pocit, že presne takto má vyzerať dospelý spokojný život.
Potom sa na chvíľu odmlčal, pozrel von cez okno tej kaviarne a úplne pokojne povedal: „Lenže po pár týždňoch som zistil, že problém nikdy nebola tá stará instantná káva.“
Sedel v tichom byte, pred sebou mal drahú kávu, presne takú, akú si celé roky predstavoval, a napriek tomu mal pocit, že niečo nie je v poriadku. Niečo tam stále chýbalo. „Vieš čo bolo najhoršie? Že tie rána síce vyzerali pekne, len som ich nemal s kým prežiť.“
Ten príbeh bol vlastne o dnešných ľuďoch, ktorí si kupujú malé luxusy, lebo dúfajú, že nimi zaplnia prázdne miesta v živote. Nový telefón. Lepší televízor. Drahý kávovar. Pekný byt. Predplatné na všetko možné. A potom večer sedia doma v dokonale zariadenom tichu, kde počuť len chladničku a občas zvuk notifikácie od človeka, ktorému ani neodpíšu.
