Doteraz to bolo tak, akoby za dverami číhala depresia a hneď, keď som hodila topánky do botníka, zavesila sa mi na krk a a vydržali sme to spolu až do rána. Ešte aj v noci, keď som šla na wc mi nezabudla pripomenúť, že izba napravo je prázdna a že ráno sa so mnou nikto nerozlúči...
Nevravím, že mám vyhrané, ale rastie vo mne zdravá zlosť. A tá ma ženie, nabudzuje, ako boxeristu pred zápasom: nedaj sa, ubal mu jednu do zubov, ukáž mu, kto je tu víťaz, kto sa nedá a bude bojovať. Lebo pomaly mi dochádza, akého neschopného tvora som zo seba urobila tým, že som vytvárala hladkacie prostredie bez burácajúcich hádok, bez možnosti zakričať si svoje pravdy a presadiť svoje potreby. Nechala som pána tvorstva rozhodovať a to bolo presne to, čo on nechcel.
Premýšľam, kde som na tento model prišla. Rodičov mám zafixovaných asi takto: otec s kopou mindrákov chcel dokazovať, že sa postará, zabezpečí, zoženie, vybaví, zarobí... Matka rozhoduje. Ale možno sa mýlim. V tom, ako si to vysvetľujem. Možno to bolo úplne ináč a podľa toho, ako som to videla doma, chcela som žiť aj ja. A posunula samú seba kdesi do spodného šuplíka, medzi ponožky. Použité.
Dá mi asi kopec práce vyšplhať sa u seba až navrch na ten prádelník a stáť tam ako dominanta svojho bytia. Stredom môjho vesmíru som predsa ja, nikto iný. Je ľahké sa zamotať a stratiť samú seba, obzvlášť, keď so sebavedomím nie som na tom práve najlepšie a som schopná veriť, že ten druhý vie rozhodovať lepšie. Čas mi dal za pravdu, že to tak nie je a že som sa tragicky mýlila. Dnes mi nezostáva nič iné, ako si dopriať slobody a voľnosti a byť sama so sebou čo najdlhšie. V podstate po prvý krát v živote. A tak mi dochádza, že je to dar, nie trest.
Neustále počúvam rady, ako mám žiť, kde by som už mala byť vo svojom prežívaní, kam sa posunúť a podobné názory. Viem, že to ľudia okolo mňa myslia dobre, ale ja si myslím, že ak má človek žiť naplno a byť v súlade so svojim vnútrom, nemôže preskočiť žiadnu fázu bolesti a uzdravovania. Viem, že nikto už nechce počúvať o tom, že mi je občas zle, tak už mlčím, zostávam s tým sama.
A asi to je to najlepšie, čo môžem pre seba urobiť.
V situácii, ako je tá moja sa nachádza veľa žien, denne sú na internete nové a nové články a diskusie. Ale keď premýšľam, akú radu by som takej osôbke dala, nenachádzam jednu jedinú. V mojom príbehu som to bola ja a on. A každý sme iný. Možno len to, že po rady si treba zájsť do praveku. Tam je všetko oprostené od hier a klamstiev. A aj láska tam má inú podobu.
