Môj status osamelej rozvedenej paničky ma často krát prinútil postarať sa sama o seba a s hrdosťou musím poznamenať, že sa mi to aj väčšinou podarilo. Tak napríklad jarné práce. Moje jablonky sa na mňa usmievajú s novým zostrihom. Síce nie odborným, ale sluší im to. Takisto mi to celkom dobre ide s rýľom. Žihľava, ktorá si žila svojim životom a zdalo sa, že ovládne záhradu sa teraz opodstatnene trasie strachom. Aj svojou novou nabrúsenou sekerou sa viem celkom slušne oháňať. A keďže posilňujem, ani sťahovanie nábytku v dome mi nerobí problém.
Čo ma však v posledných dňoch zaskočilo, je elektrina. Konkrétne jeden spurný vypínač. Najprv som si myslela, že to vzdala žiarovka, ktorej výmenu zvládam ľavou zadnou. No z omylu ma vyviedol práve spomínaný vypínač. Raz, keď som ním zo zvyku šťukla, začalo v ňom chrčať a v šatníku na chvíľu zažmurkalo svetlo. Výzva bola na svete. Moja prvá myšlienka bola schmatnúť nejaký vhodný nástroj a vypínač uzdraviť. No potom som sa začala hrať na nemtavú a riešiť, ktorý dzindzík vypnúť, aby vo vypínači nebol prúd a čo tam vlastne urobiť, aby to fungovalo. A pomaly som presvedčila samú seba, že to neviem.
A tak už niekoľko dní hľadám veci na oblečenie po pamäti a stáva sa, že na svetlo vynesiem fakt nesúrodé kúsky, takže ranná dobrodružná výprava za konkrétnym tričkom sa niekoľko krát opakuje. Začína ma to štvať. Takže zvažujem možnosti. Postaviť sa na ulicu a odchytiť nejakého chlapa, čo sa vyzná v elektrine, čo môže trvať naozaj veľmi dlho. Chodiť už navždy do šatníka s čelovkou. Dať si na fejsbúk inzerát so žiadosťou o pomoc. Zohnať nejakého hodinového manžela. Alebo vypnúť elektrinu, rozobrať vypínač, lepšie dva, aby som mala k chorému zdravý na porovnanie a rozdať si to s ním.
Kto ma pozná, vie, čo urobím a ak by som už nič ďalšie nenapísala, tak vedzte, že chyba bola niekde inde, nie vo mne. A že ten chlap v dome by bol momentálne dobrý jedine na to, aby sa postaral o pozostatky.
