Zároveň s týmto umením, naučil ma pískať. Aj na prstoch. Dodnes s tým dokážem zažiariť na koncertoch. Aj keď v posledných rokoch sú to skôr pohľady prekvapené, ako obdivné.
Naučil ma lyžovať, čo v tej dobe bolo naozaj náročné. Lyže boli drevené a mazali sa akýmsi dechtom a lyžiarkami boli normálne topánky len s výbežkom vpredu a žliabkom vzadu. No, nebudem to vysvetľoval, súčasník nepochopí.
V neposlednej rade stojí jazda na bicykli. Bol to obrovský bicykel a otcova jednoduchá rada znela: „Otoč kormáň na tú stranu, kam budeš padať“. Vyšlo to. Mysliac si, že drží sedadlo a beží popri mne, prešla som celú ulicu. Otec sa tešil, ako malý chlapec. Ale len dovtedy, kým nás nenačapala mama a nezačala so svojim zoznamom životu nebezpečných činností. Postupom času bol dosť dlhý.
Jednou z nich bolo lozenie po stromoch. Otec mi vysvetlil, že musím mať tri pevné body. U nás na dvore bolo dosť príjemných nízkych stromov, denne sme na nich viseli ako opice, kým sa mi po krku nepoprechádzala chlpatá húsenica a nezanechala mi tam červené bodky. Navyše vyšlo najavo, že sme z agátu otrhávali kvety a jedli ich. Vzhľadom na to, že húsenica ma mohla zožrať a v kvetoch sedí všelijaký hmyz, stromy sa stali tabu.
Chvíľu som vyrastala bez udalostí, ktoré by ma mohli zniesť zo sveta, ale otec sa nezdal. Kúpil si motorku. Pioniera. Malé prdítko, akých vtedy behalo po ulici veľa. Hocikedy si zmyslel a išli sme na výlet. Aj na po dňa. Bral so sebou fotoaparát a mne sa to naozaj veľmi páčilo. Ešte dnes si spomínam na vietor vo vlasoch... Čo predchádzalo zákazu motorky, netuším, no bohužiaľ, matka ho vydala skôr, než som sa na nej naučila jazdiť.
Zostávali len samé bezpečné veci. Otec mi dovolil maľovať na jeho obrazoch plochy, ktoré potom ešte vytieňoval a inak dokončil. Kúpil mi fotoaparát a naučil ma robiť fotky v tmavej komore, aj vyvolávať filmy. Ale to už som bola veľká a moje záujmy boli už akosi iné. No spomínam si ešte, že ma naučil hádzať nožom. Toto matke uniklo.
Naše cesty sa príchodom mojej puberty načas rozišli. Zaradila sa medzi rodičov za ktorých sa teba pre čokoľvek hanbiť, staromódnych a skostnatených. Vlastne sme sa už potom nikdy tak blízko k sebe nedostali. Občas ma pohladil po hlave, naposledy, keď som sedela v našom starom kresle a v brušku mi vystrájal môj prvorodený. Akoby sa za mňa lúčil s mojim životom dieťaťa.
Odišiel skôr, než sme mohli byť opäť na rovnakej úrovni. Ako vtedy, keď mi ukazoval na zoborskom jazierku, ako sa hádžu žabky. No som si istá, že mi do cesty poslal toho človeka, ktorého nosím v srdci. A cez neho nosím v srdci aj spomienku naňho.
