Zapla som si počítač a náhodne som si ťukla na článok, ktorý mal v nadpise niečo o konci sveta. Vravím si, fajn, zas sa máme na čo tešiť. Ale potom mi padol zrak na dátum a je mi jasné, že sme to ako obvykle prešvihli. 23. február. Mala ho predchádzať naozaj veľmi tuhá zima, až storočná (možno v Grónsku) a plno iných znamení, napríklad ozrutná ryba na pláži (to mi nikto nehlásil).
Kto hľadá, ten nájde. Tak ako to býva o rôznych zhodách čísiel a ich dodatočných významoch. Takto to funguje aj s veštbami. Veštica sa sústredene zahľadí do kávového sajrajtu čo zostal na dne šálky a múdro prednesie: niekto z rodiny ochorie, budete mať problémy so zubami, príde vám správa, niekto vám nepraje, nejaký problém sa vyrieši...a naozaj, prateta dostala chrípku, zub zabolel, poštou prišiel výpis z účtu a sused konečne opravil deravý plot.
Akurát s tým koncom sveta to akosi nevychádza. Nedá sa nič robiť, musíme to tu zvládať do najbližšej katastrofickej predpovede. A tak si radšej doma sadnem s kávičkou a psami von na starý gauč a počúvam, ako všetko operené škrieka a vrieska, sledujem veľkého psa, ako vraždí čmeliaky a myslím na to, že skôr ako koniec sveta ma zruší nejaká škridla zo strechy, lebo strechu ešte opravovať neviem, alebo ma prejde kosačka, keď sa pri mojom prvom kosení vymkne spod kontroly.
A napriek tomu, že mi pravdepodobne vypnú internet aj telku, lebo im visím za faktúru, v peňaženke mám asi 2,30 a všetky neznáme čísla volaní a SMS väčšinou znamenajú len jedno, že sa zas nejaká inštitúcia domáha svojich euráčov, myslím, že tento život nie je až tak na zahodenie. Ako by aj mohol byť. Iný nemám. A ak je pravda, že som si tento svrab do života pritiahla ja svojim konaním, musí byť spôsob, ako z toho von.
A tak, ako som začala upratovať v skriniach, upracem si aj v sebe. Koniec sveta sa vo všetkých smeroch odkladá. A keby predsa len prišiel, chcem mať vygruntované.
